Čo sa stane, ak sa spoja dvaja autori – Honza Vojtíšek a Ivan Kučera – a to za účelom vytvorenia čo najlepšej hororovej poviedky do žánrovej antológie Sešívance? A vyberú si k tomu poviedku Mrtví klauni nepijí o alkoholikovi, ktorý v opustenej dedine musí bojovať o holý život. A, to najmä, o zdravý rozum?

Pozadie tejto poviedky je veľmi zaujímavé. Zrejme jedno z najzaujímavejších z mojej doterajšej tvorby. Pretože je zároveň i značne experimentátorské. Nie je totiž tak úplne na 100% moje.

Nie, nie, nevolajte právnikov cez autorské práva, nič som nikomu neukradol.

Vysvetlím bližšie!

Napísal som poviedku. Nie, to nie je dobrý a (to hlavne) ani správny začiatok. Správny je takýto: ZAČAL som písať poviedku. Nevedel som z nej však vykorčuľovať. Vedel som, čo v nej má byť a čo v nej chcem, ale „nejako“ som sa zasekol a nedokázal som sa odseknúť. Zároveň som však z nej mal napísaných priveľa strán na to, aby som ju vyhodil. V neposlednom rade to bolo dobré – postava ma zaujala, i príbeh, prostredie a ústredné nebezpečenstvo, proti ktorému hlavný hrdina stojí. Bola by škoda vyhodiť to do koša a tváriť sa, že to nikdy neexistovalo.

Lenže ja som naozaj nevedel, AKO to doklepať do konca. Dosť strán síce bolo napísaných, ale kľúčové chýbali. Čo s tým? Jasné, mohol som to napísať takpovediac „nasilu“. Autori to občas robia. Ale je lepšie, keď to nerobia, lebo rutinné „nasilu“ písanie nemusí vždy dopadnúť dobre. Niekedy ale paradoxne dobre dopadne. Mne sa ale v tomto prípade nechcelo „prinútiť“ sa a tak som urobil najčastejšiu vec, akú autori v podobnej situácii robia.

Odložil som poviedku a nechal ju tak.

Ubehlo niekoľko rokov. A zrazu to prišlo. Ponuka. Honza Vojtíšek v tom čase pracoval na svojej ďalšej hororovej zbierke poviedok, Sešívance. Bola jedinečná nielen v jeho bibliografii. Bola jedinečná v celosvetovom meradle. Jasné, pár takých kníh existuje. Ale nie je ich veľa. Nech si hovorí kto chce, čo chce, proste ich nie je veľa a bodka. Každú poviedku napísal v spolupráci s iným autorom. To rozhodne nie je bežná vec. Vlastne je to veľmi ťažké a mnohí autori na to nemajú. Neviem, či je problém v ich povahách alebo v niečom inom a asi sa mi nad tým ani nechce príliš premýšľať, hoci názor psychológa by som si na tú tému prečítal celkom rád.

Nejaký čas sme ohľadom môjho podielu na Sešívancoch diskutovali. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že zrejme najlepším riešením bude, ak mu pošlem svoju poviedku s pracovným názvom Mŕtvi klauni nepijú a uvidíme. Poslal som – a uvideli sme. Zaujala ho do takej miery, až sa rozhodol, že práve TO bude TÁ poviedka do Sešívancov. Obaja sme mali prakticky okamžite presnú predstavu o tom, čo tomu chýba. Teda o tom, čo by mal dodať Honza, pretože ja som to z rôznych príčin dodať nevedel, nemohol, nechcel. Mimochodom, na podobnom princípe (Honza sa venuje tomu, čomu najlepšie rozumie on a ja sa venujem zas tomu, čo nie je jeho parketa) funguje aj naša aktuálne ešte stále prebiehajúca spolupráca. Píšeme historický horor Kozí lidé: Střet umiestnený do hlbokých a temných slovenských lesov 13. storočia.

Zvyšok bol otázkou času. Pracovný názov zostal, akurát sa preložil do češtiny. Vlastne celá poviedka sa preložila do češtiny. Ide o moju prvú poviedku, preloženú do cudzieho jazyka. Ale technicky to nie je správe takto tvrdiť, keďže je moja len z polovice.

Keď som začiatkom septembra 2018 knižku konečne dostal (po tom, čo som na ňu márne dva týždne čakal a nakoniec som zistil, že mi poštárka zabudla nechať v schránke žltý papierik o zásielke uloženej na pošte), bol som z nej nadšený. Čítal som takmer všetko, čo Honza napísal a mám zrejme všetky jeho knihy a mnohé sa mi poriadne páčili. Ale Sešívance boli predsa len troška iné kafčo. Pôsobili na mňa majestátnejším dojmom. Neviem, či za to mohol sebavedomý formát, neskromná hrúbka alebo atraktívna, farebná obálka. Ale asi to všetko + ešte všeličo ďalšie.

Zbierka (za ktorou stojí vydavateľstvo Golden Dog) obsahuje úvodné slovo Milana Žáčka a okrem poviedok napísaných v spolupráci s rôznymi autormi (napríklad Martinom Štefkom, Markom E. Pochom, Svatoplukom Dosedělom alebo Kristínou Haidingerovou) v nej nájdete aj komiks od Davida Marcina. Vzhľadom na špecifickosť projektu nechýbajú (moje v takmer každej knihe obľúbené) poznámky na záver. Konkrétne medailónky jednotlivých autorov a (to najmä) pozadie vzniku každej poviedky.

Sešívance si môžete kúpiť tu (vrátane slovenských záujemcov). Ak tak spravíte a prečítate si ich a budete mať chuť a čas, ohodnoťte a okomentujte ich prosím napríklad v Databáze kníh. Ako hovorí Malý Mirko, ďakujeeeeem.

Recenzie, názory, komentáre, články na nete:

„Vyzdvihnout lze povídku Mrtví klauni nepijí, jejímž spoluautorem je Ivan Kučera. Někdo by sice mohl namítat neoriginalitu námětu, ale povídka je čtivá, má svou osobitou atmosféru a vše funguje tak, jak má. Klauni by zkrátka pít neměli, tečka.“ HANINA, SARDEN.CZ (celá recenzia)

„Čtenář tedy v Sešívancích dostává do rukou kvalitní žánrovou sbírku.“ MILDA NERAD, DETI NOCI.CZ (celá recenzia)

„Obzvláště povídka Mrtví klauni nepijí mě příliš nepotěšila, po jejím dočtení jsem totiž musel jít do sklepa... asi v jedenáct večer... a málem jsem se podělal strachy.“ HERDEKFILEK, DATABAZEKNIH.CZ (profil zbierky)

„Mrtví klauni nepijí (spoluautorem je Ivan Kučera) jsou povídkou, kterou vážný kritik označí za silnou metaforu alkoholického deliria.“ IVO FENCL, LITERARKY.CZ (celá recenzia)

..............................................................................................................................................

kontaktE-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Facebook (požiadajte o priateľstvo): Ivan "tron" Kučera

..............................................................................................................................................