Reportáž roka! Bol to súboj s časom a nervami, ktorý sa mohol skončiť rozchodom. Čo sa, preboha, stalo v Trenčíne?! Ak sa to chcete dozvedieť, čítajte ďalej! Pikantné! Napínavé! Vzrušujúce! Šokujúce!

Začalo sa to pred rokmi, keď som mal okolo sto blogov (Tronov svet na Atlas, Pennywise na Blogspote, samozrejme dva na SME a tuším tam plávala aj nejaká Belafonte...). Vtedy som spoznal Rižu a začali sme chodiť po výletoch, akciách atď. Boli sme hocikde, od Brna a Pezinka cez Bojnice a ROH až po nočnú trenčiansku autobusovú stanicu. Na nej sme spoznali fúzatého alkoholika Uja Ruma, konkrétne pri ošarpanom stánku s „univerzálnym sortimentom“, do ktorého spadal predovšetkým alkohol. Tak sme si sním dali pár poldeci. Tento nie príliš fajn chlapík mal jednu zásadu. Cez koľajnice prechádzať zásadne opitý. Prekvapivo ho hneď čapli železniční policajti. Ale najväčší výlet sa odohral v roku 2008, keď sme zo zúfalstva (prameniaceho napr. z neschopnosti nájsť si stabilné zamestnanie), pretože zúfalstvo je vždy najhoršie, vyrazili za prácou do britského mesta Leicester. Mesto super, atmosféra jedinečná a nezabudnuteľná a ľudia, ktorých sme tam stretli, kultovo kuriózni. Milionári sa z nás ale každopádne nestali (domov sme si doniesli každý okolo 2000 korún) a po pár mesiacoch sme sa pokorne vrátili domov, vyhlasujúc „milujeme Slovensko“. Neskôr o tom RTVS urobilo reláciu s Martinom Nikodýmom.

A potom? Potom sa začal náš vzťah vyvíjať. A vyvíja sa dodnes. Nič ho nezničilo, hoci možností, dôvodov, kandidátov a príležitostí bolo požehnane. Ani by som nedokázal napísať, čo všetko sa v našich životoch po Leicestri zmenilo, ale ako spievajú Chinaski, pořád jsme to my. Samozrejme, človek sa pod vplyvom žitia mení – prichádzajú problémy, starosti, strata starých snov a príchod (v ideálnom prípade) nových, samozrejme prišli dievčatá (Iveta s Naďou) a ja som sa ocitol v najlepších rokoch. Dnes už sa cítim na tých 33, ktorých mám aj v skutočnosti.

Prvý sivý vlas som si vo svojom zostrihu á la 5 milimetrov síce ešte nenašiel, ale minule sa mi stala taká vec. Sedel som v kresle a na zemi som mal položený predmet. Následne som potreboval rýchlo vstať a ísť niečo urobiť a tak som si povedal, že predmet zodvihnem zo stoja. Vtom som sa ale zarazil. „Čo blázniš? Zo stoja?!“ zadunelo mi v hlave. Zostal som teda sedieť, predmet som si vzal bez zohýbania a až potom som vstal. Takže tak. To je neklamný dôkaz starnutia.

Ale o čom som vlastne chcel písať? Aha, o výlete. No, takže...

Výlet sa odohral vo štvrtok 9. 4. 2015, ale semienko výletu sa zasialo o pár mesiacov skôr, keď sme boli u Rižu a Nadi na návšteve a odniesol som si od nich požičaných viacero kníh, vrátane Jacka Reachera a Žitkovských bohýň od Kateřiny Tučkovej. Knižku mi odporučil Riža. Vraj aby som si prečítal zadný obal. Tak som ho samozrejme poslúchol, nakoľko je dominantný a musel som uznať, že to skutočne JE fascinujúce.

Kedysi, a nie je to zas až tak dávno, na slovensko-moravskom pohraničí žili „bohyne“, ktoré „bohovali“ – vedeli liečiť napr. pomocou bylín a údajne aj predpovedať budúcnosť. Vysoko v horách, v krásnom, no zároveň nesmierne tvrdom prostredí, ich našli len tí, ktorí ich skutočne chceli/potrebovali nájsť. Asi budem primitívne zjednodušujúci, ale aby ste pochopili, čo Žitkovské bohyne robili, tak napíšem toto: prišlo za nimi dievča, ktoré ľúbilo chlapca, chlapec ale neľúbil dievča. Zúfalé dievča našlo „bohyňu“ a zdôverilo sa jej s problémami. Bohyňa jej poradila, aby počkala na menštruáciu, potom jednu kvapku menštruačnej krvi zamiešala do cesta na buchty, upečené buchty dala zjesť platonickej láske a tá po nej „zaručene“ začne „ísť“ (problém mohol nastať snáď len v momente, keď dala plech chladiť do okna, kde jeho obsah zožral cap).

Bohyne ale riešili i mnohé „fyzické“ zranenia, choroby... Je len na vás, či vás to zaujíma alebo nie. Naďa hovorila, že ju tieto mysteriózne veci veľmi zaujímajú, Iveta sa nevyjadrila a čo sa mňa týka, veta „vysoko v horách žili bohyne“ znie mojim uškám síce úžasne, ale na môj hororový vkus je to príliš málo, vlastne vôbec, strašidelné. Viem, že to strašidelné byť nemá. Má to byť o nádeji a nenápadných veciach medzi nebom a zemou, ktoré skôr len tušíme, než že by sme ich videli. Ale, viete, keď sa začne hovoriť o hlbokých horách, hneď si začnem predstavovať „zaručene hororové veci“, ako sú záhadne miznúce deti alebo aspoň tajomnú postavu pohybujúcu sa v lesoch o polnoci a lákajúcu nešťastných stratencov do hĺbky hory, kde sa po nich navždy zľahne zem. Nič také samozrejme u bohýň nie je.

Knihu som každopádne nedočítal. Na môj vkus v nej bolo priveľa „citácii zo spisov ŠtB“, nakoľko bohyne klali oči vtedajším súdruhom. Prečítal som si ale posledné stránky a veľmi na mňa zapôsobili. „To uprostred“ som si neprečítal a knihu som Rižovcom vrátil s tým, že nemá zmysel mať ju požičanú rok.

Potom, ako v tej pesničke od Desmodu, „nastalo ticho“. Až zrazu to semienko začalo klíčiť... Náhodou som bol u rodičov a znudene listujem Pardonom. Ale fakt znudene. Nečakám, že by som v ňom našiel niečo, čo by ma mohlo zaujímať, hoci jeden samozrejme nikdy nevie. A potom to prišlo. Môj múdry zrak, ale človek by sa asi nemal chváliť, mi padol na nenápadný inzerát. Dňa 9. 4. 2015 sa v trenčianskej knižnici Michala Rešetku odohrá (to je teda povedané. Sa odohrá.) prednáška na tému Žitkovské bohyne s bývalým novinárom Jiřím Jilíkom. Začínajú sa mi od jemného vzrušenia triasť prsty a srdce začína vynechávať. Siaham po pracovnom rozpise. Neteš sa, neteš sa, neteš sa. Určite vtedy budeš mať dennú a koná sa to o štvrtej, takže nemáš šancu. Na čele kropaje potu. Už sa trasiem celý. Otváram rozpis.

Mám voľno! Nemôžem tomu uveriť. Promptne kontaktujem Ivetu. Okamžite posiela spätnú odozvu - ona by mohla. Ja môžem, ona môže, v čom je potom problém?

V tom, že keď sú dvaja dlho spolu a majú ísť na výlet, nie je to už to, čo kedysi. Je to azda prirodzené, že sa zo vzťahu časom vytráca akási, ako to nazvať... bezprostrednosť? Proste príde stagnácia a istý typ rutiny. Nepoznám ľudí, u ktorých by to nenastalo.

Dymovými signálmi kontaktujem Rižu. Urýchlene odpovedá. Dal som mu chrobáka do hlavy, ale nemôže, musí pracovať. Jedine, že by bolo enormne škaredé počasie. A to asi nebude. Nálada mi ide pod bod mrazu.

V približne rovnakom čase prichádzam do kontaktu s Naďou a objavuje sa nečakaná, veľmi pozitívna správa. So situáciou v Trenčíne je do detailov oboznámená a išla by rada. Môže jej to však skomplikovať robota. S dnešnými mladými je to hrozné. Stále sú v robote. Ja napríklad mám mesačne v priemere odpracovaných len 210 hodín.

Ani u Nadi si teda nedávam ružové okuliare. Síce tvrdí, že by za istých okolností mohla, ak sa situácia vyvinie správnym smerom, ale od určitého veku je mi jasné, že situácie obecne sa len málokedy zvyknú vyvíjať správnym smerom. Uzatvárame to s tým, že sa ozve.

Nasledujúce dni trávim detailným internetovým prieskumom. Keďže v dvojke Tron/Riža bol od začiatku stopárom a Chodcom Riža, ocitám sa v úplne novej situácii. Neuveriteľné, ale prvý raz v živote používam Street View. Je to zázrak! Zrazu už viem, kde to je. Detailne, možno až príliš, plánujem cestu autom. Nemôžem si dovoliť žiadne chyby. Musí to byť tip-top. Pre istotu ale kontaktujem svoju trenčiansku spojku Zlaticu a „komunikujeme to“, ako dnes hovoria mladí.

Moja trenčianska spojka na mňa vytasila nepríjemnú informáciu: pravdepodobne žijem v omyle a je to celý čas niekde úplne inde, než som si myslel.

Nenachádzam správne slová. Šok!

Nechápavo znova pozerám mapy. Nie, nie, určite sa musí mýliť. Je síce Trenčianka, ale aj Trenčania sa môžu mýliť.

Síce mi dala chrobáka do hlavy, ale rozhodujem sa veriť svojej verzii a zaspávam spokojný, lebo viem, kde to je, hoci smutný, že ideme len my dvaja.

Deň D, ráno. Štyri hodiny pred cestou mi Iveta oznamuje, že je to v skutočnosti úplne inde. Pravdepodobne tam, kde vravela Zlatica. Vynervovane hádžem monitor o stenu a keď nepomáha, skopávam chladničku z balkóna na chodník, našťastie práve vtedy nikto nejde. Akože inde?! X dní v kuse študujem situáciu na internete! Ja predsa VIEM, kde to je a ROZHODNE to nie je tam, kde hovorí Iveta (a Zlatica)! Rozhodne! Uááááááááááááá!!!

Ešte som sa ani neupokojil z nervového kolapsu, hraničiaceho s absolútnym šokom, keď prichádza ďalší úder pod pás. Naďa nemôže. Hoci som predpokladal, že to takto dopadne, i tak mi ide nálada pod ďalší bod mrazu. Pripadá to tak len mne, alebo čím je človek starší, tým sa cíti opustenejšie? Sú na to nejaké lieky? Antidepresíva alebo také niečo?

O dve hodiny neskôr. Ako by povedal Richard Sulík, situácia sa otočila. Nade to predsa len vyšlo, z práce sa dokáže uvoľniť skôr a môže ísť! Znova vyskakujem na koňa. Zasa som v hre! Rútim sa nekonečnou americkou planinou, kôň podo mnou odfrkuje besné sliny a získavame veľký náskok pred krvilačnými Indiánmi, ktorí nás chcú stiahnuť z kože, opiecť na ohni a zjesť. Som macher, patrí mi svet. Môžem všetko.

Čo sa týka našich rozdielnych názorov na adresy, na ktorých sa má prednáška odohrávať, prekvapivo sa rozhodnem uprednostniť Ivetino presvedčenie pred mojou teóriou. Nezabúdam ale pochopiteľne dodať, že ak to nebude tam, kde vraví, rozchádzam sa s ňou. Berie to jedným uchom dnu a druhým von. Dávno vie, kto v tomto páre prehnane podlieha citom.

Vyrážame. Pred Nadiním vyzdvihnutím sa zastavujeme v Tescu. Všetko by šlo podľa plánu. Až na ten skurvený kupón. Vraj ak nakúpime nad 35 eur, dostaneme zľavu 5 eur. Výška nášho nákupu danú cifru nedosahuje. Nevadí. Som posledný človek na svete, ktorého by to trápilo.

Nečakane to ale trápi predavačku, ktorá to na Ivetu začne skúšať. Ak si kúpite balenie toaletného papiera, ktorý je tento týždeň v akcii, sumu prekročíte. Ehm, vlastne moment, pardon, ak kúpite TRI balenia.

Iveta sa necháva zlomiť. WC papier síce odmieta, ale dobíja si kredit na mobil.

Zadávam číslo jej mobilu.

Zle.

Chytám nervy. Zadávam ho ešte raz. Znova zle. Teraz som zabudol naťukať jedno číslo. Keď ľudia čakajúci za nami vidia, ako mi začína šklbať kútikmi a z úst mi vychádza pena, s hysterickým krikom sa schovávajú za regálmi. Keď sa presvedčia, že sa násilie konať nebude, vychádzajú. K vedľajšej pokladni.

Na približne desiaty pokus dokážem vyťukať správne číslo v požadovanom tvare. Zvláštne, obvykle som veľmi inteligentný.

Čo je ale najhoršie, ledva stíhame. Ba skôr nestíhame, než stíhame. Utekáme do auta. Hádžem nákup do kufra. Trieskam dverami, aby bolo jasné, že toho mám po krk. Cúvame, zrážame nejaké deti, túlavé mačky a psov. Nemilosrdne pokračujeme v ceste. Päťdesiatkou sa rýchlo a zbesilo rútim po ceste.

Uf, dobre, Naďa tam ešte nie je.

O pár minút prichádza. Okrem bozkov - pretože v nadštandardných vzťahoch by sa ľudia MALI bozkávať!!! – si, pochopiteľne, vymieňame aj čokolády. Naďa dostáva Figaro s tekutou, ak sa nemýlim višňovou náplňou, ja Kofilu a Iveta Margotku. Proste samé klasiky a dobroty, neštudoval som predsa potravinárstvo 5 rokov zbytočne.

Iveta zapína navigáciu, ktorú sme dostali za pár symbolických babiek od môjho otca, ktorý ju dostal za pár symbolických babiek od suseda Petra, ktorému zapadla pod sedadlá a keď sa vrátil z STK, myslel si, že mu ju ukradli, tak si kúpil novú. Starú našiel až neskôr a keďže dve by mu boli nanič, staršiu strelil môjmu otcovi a ten ju strelil mne. Proste kolobeh života. Život si vždy nájde cestu, ako povedal Ian Malcolm. Viete, že ako malý som mal obľúbený vankúš s labuťami a volal som ho Malcolm? Vtedy sa vo mne zrodila láska k vedľajším, nie hlavným filmovým postavám. Ale to je iný príbeh.

Navigácia začína kecať, i keď zbytočne, nakoľko cestu do Trenčína poznám ako svoju dlaň. Ak nie lepšie, veď od cca pätnástich som na nej strávil tri roky života, keď som ráno o pol piatej vstával na vlak kvôli praxi v už neexistujúcej zlatovskej pekárni Laugospol. Mohol by som tú cestu odšoférovať poslepiačky. Vlastne to aj skúšam. Prekvapivo nemáme nehodu.

Naďu dôrazne informujem, že ak to nebude „Ivetina“ budova, rozchádzam sa s ňou. Ako Jack Reacher. Bez milosti. Naďa mŕtvolne bledne. Správne. Hrá sa o veľa.

Baby kecajú. Tron kecá. Motor pradie. Navigácia kecá. Už dávno som sa necítil tak dobre. Šťastie sa skutočne asi bude ukrývať v maličkostiach.

Trenčín. Tak a rozhodne sa. Míňame budovu, o ktorej som bol ešte pred pár hodinami presvedčený, že sa akcia má konať v nej. Obdarovávam Ivetu za všetko hovoriacim pohľadom, ktorým jej bez slov pripomínam, ako sa veci majú. Ak to nebude tam, kde hovoríš... Raz darmo, Strelec v sebe zviera nezaprie.

Naďa si tiež myslela, že sa to bude konať tam, kde som si myslel aj ja. Ukecaná, štyri roky stará navigácia tomu príliš nepridáva. Parkujeme pred „Ivetinou“ budovou. Okamih rozhodnutia. Keby sme boli manželia, práve by som vyťahoval manželskú zmluvu a zapaľovač. Ale nie sme, takže rozchod nebude môcť prebehnúť za podobne teatrálnych okolností. Nevadí, v živote som zažil už väčšie sklamania.

Ocitáme sa v budove. Čítam, čo na ktorom poschodí je. Viem, že prednáška sa má konať v zasadačke, lenže na tabuli s informáciami žiadna zasadačka nie je. Je tam len čítačka. Mohlo by to byť ono? Určite nie, zasadačka a čítačka sú predsa dve diametrálne odlišné veci. Upadám do dezilúzie a depresie. Tak a sme doma. Stalo sa presne to, čo som predpovedal. Mali sme ísť tam, kam som hovoril ja. Dobre teda, sama si to chcela. Rozchod.

Situáciu zachraňuje Naďa dialógovým kontaktom (to ste ešte nepočuli, čo? Dialógový kontakt. Veru tak. To som teraz vymyslel.) s najbližšími osobami ženského pohlavia, stúpajúcimi hore schodmi. Odpovedajú, že zasadačka síce nevedia, kde je, ale keď vidia moju mŕtvolne bielu tvár, dodávajú, že asi ideme tam, kam ony – na Žitkovské bohyne. A to je hore na poschodí.

Vlieva sa mi do žíl nová dávka nádeje. Znova vyskakujem na koňa. Hladní Indiáni ma takmer dostali, ale našťastie som im, opäť, v poslednej sekunde utiekol. Iveta teda mala pravdu. A mala ju aj moja cenná trenčianska spojka Z.

Stúpame do schodov. Zasadačka/Čitáreň je neprekvapivo natrieskaná, no napriek tomu sa nám podarí získať ešte tri voľné stoličky. Síce tím by mal držať pokope, a my sme rozdelení len o čosi menej brutálne, ako Spoločenstvo Prsteňa v Morii, ale nevadí. Hlavne, že máme kde sedieť.

Jiří Jilík, ktorého Riža neskôr z fotiek charakterizuje ako Seana Conneryho s náušnicou, spúšťa prednášku. Zasa sedím v úplne prvej rade. Skoro vždy som bol v prvej vlne, nech už to bolo kdekoľvek a za akýchkoľvek situácií. Viete, taká nárazová vlna, o ktorú sa rozbije, alebo aj nerozbije, prvý útok. Neviem prečo sa mi to stáva. Keď proste uvidíte niekde na začiatku fronty niekoho stáť a je pekný, je vysoká pravdepodobnosť, že som to ja.

Asi hodinová prednáška je zakončená archívnym čierno-bielym, cca 20-minútovým videofilmom z 80-tych rokov 20. storočia, odohrávajúcim sa na „inkriminovanom mieste“, o ktorom Jiří Jilík 60 minút hovoril. Na konci urobí ale chybu. Spýta sa, či má niekto otázky. Pochopiteľne, hoci všetci majú, nikto sa nič nepýta. Zo sklamania na jeho tvári by sa dal vytesať smutný pamätník. Keď budete robiť prednášku, bez opýtania ju ukončite a uvidíte potom tie zástupy otázok z nasratosti.

Samozrejme, Iveta si uteká kúpiť knižku od pána Jilíka. Chce aj Naďa, ale keďže nás predbehol aktívny dôchodca, Iveta dostala poslednú. Pochopiteľne, okamžite zdrhá k Jilíkovi a žiada ho o venovanie s autogramom. Jiří Jilík ju nemôže prekvapiť. Neprekvapila ju Táňa Pauhofová na Slavcone 2014, tak prečo by mal on?

Jiří Jilík píše venovanie. Tomášovi a Nade + nám dvom, pridáva podpis a samozrejme to by bolo, aby sa s ním Iveta neodfotila. Tak sa pridávam aj ja. Fotí nás Naďa. To, že ju nedokážem prehovoriť, aby sa cvakla s nami, si dodnes beriem ako nemalé osobné zlyhanie. Kedysi som mal na ľudí väčší vplyv.

Alebo sa teraz skrátka len obklopujem ľuďmi s vlastným rozumom?

To znie fajn, bejby.

...........................................................................................................

Recenzie.org – Môj filmový web.

Môj spisovateľský profil na Facebooku.