Čo z toho je lepšie? Dá sa to vôbec jednoznačne povedať? Toto je samozrejme subjektívna vec. Pamätám si, že keď som kedysi s mamou pozeral film, ktorý nebol „poriadne“ zakončený, bola sklamaná, pretože príbeh podľa nej MUSEL mať „poriadny“ koniec. Rozumiem tomu, so mnou to však až také horúce nie je.

Samozrejme, mám rád aj príbehy, ktoré sú zakončené a nemám nič proti happyendom. Naopak, videl som veľa filmov, kde sa šťastný koniec hodil a oni to zakončili úplne inak, čo ma naštvalo. Všeobecne ale ak má príbeh aspoň trocha otvorený, nedoslovný záver, som rád. Je ale pravda, že niektoré filmy majú koniec akoby useknutý uprostred a šokovaný divák sa zmätene pozerá na záverečné titulky a nevie, čo si o tom má myslieť (Zabijak Joe s Matthewom McConaugheym, Odpočítavanie so Samuelom L. Jacksonom, Hon s Madsom Mikkelsenom). V tomto ohľade obdivujem inak skôr len jemne nadpriemerný survival Medzi vlkmi s Liamom Neesonom; je tam pár bonusových sekúnd na konci titulkov, ale sú približne rovnako doslovné, ako samotné finále. Teda skoro vôbec.

Pekný nedoslovný koniec mala aj dráma Sudca s Robertami Duvallom a Downeym. Na konci sa koná pohreb, na čo Downey zahlási, že ide von na čerstvý vzduch, ale hneď na to je svojím starším bratom obvinený, že „zasa“ utečie. A možno aj utiecť plánoval, keď ale vyjde na ulicu, prihlási sa k tomu, že „on je tu doma“ (slovný útok mužov v aute) a následne ide do prázdnej súdnej siene, ktorej zasvätil jeho prísny otec celý svoj život. Roztočí jeho kreslo a to sa zastaví, otočené k nemu „tvárou v tvár“. Nasleduje úsmev a záverečné titulky. Tým je predsa povedané všetko, nie? Načo tam dávať polopatistickú scénu „O 6 mesiacov neskôr“, kedy by sme ho videli v sudcovskom talári?

Preto asi nikoho neprekvapí, že ako autor používam pomerne často konce, ktoré nie sú „poriadne“. Najextrémnejšie to pravdepodobne bolo v Kozích ľuďoch, kde som dokonca neskôr musel napísať článok, v ktorom som čitateľov ubezpečil, že sa to takto malo skončiť a že mi nikde v šuplíku neleží dvojka. Pre mňa ale naozaj bolo podstatné to, že hrdina na konci nabral odvahu a sám vyrazil proti presile. To, ako boj dopadol, pre mňa nie je v podstate vôbec dôležité. Pravdaže chápem, že to takto niektorým nemusí vyhovovať a budú to pokladať za podvod...

Lesy už sú uzavreté lepšie, ale i tam zostáva nezodpovedaných množstvo otázok. Žijú Bohovia z nebies? Ak áno, vrátia sa? Kedy, kam, v akom počte a s akými plánmi? Ako Kozí ľudia, aj Lesy môžu pôsobiť dojmom, že sú uťaté uprostred a že „musia“ pokračovať minimálne ešte dvojkou. Ale naozaj to tak nie je (čím nechcem povedať, že si neviem predstaviť pokračovať v príbehoch daných postáv a ich príbehov, ale určite nie v dohľadných rokoch). Pre mňa je i zdanlivo otvorený koniec uzavretý, ak je napísaný „definitívne“ – postavy sa vyvinuli, príbeh sa posunul do istého štádia. V živote to väčšinou tiež máte takto, žiadny „veľký“ koniec nás nečaká, snáď až na samom konci.

A takto by sme mohli pokračovať. Na chvíľu zhmotnené šialenstvo: hlavná hrozba je vo finále zničená, ale zlo preskočí na hrdinovho priateľa a „posadne ho“, muž priateľa prenasleduje do hôr. „Keď sa stretnú najbližšie, jeden z nich zomrie. Ak budú mať šťastie, tak obaja.“ Úplne to stačí, podľa mňa je to lepšie a pôsobivejšie, ako „zabil ho a išiel domov“.

Troška rafinovanejšie je to napísané v Bagrovisku, ktoré síce končí absolútne otvoreným „plával som“ (zo stredu jazera k brehu, pričom ale v jazere je ľudožravý krokodíl), no v skutočnosti je každému jasné, ako plavec dopadol (začiatok poviedky je v podstate jej koncom, tento super nápad mi poradil Honza Vojtíšek).

Alebo ďalej. Ovoniavač. Hrdina žije v byte s tajomnou bytosťou, ktorá sa ho pokúša zabiť, ale tak, aby to vyzeralo ako nešťastná nehoda v domácnosti. Na konci zmizne mydlo. Takto je to lepšie, nie? Je zábavnejšie a mrazivejšie napísať „zmizlo mi mydlo“, ako „ukradol mi mydlo, šmykol som sa, bol som namieste mŕtvy a teraz vám to hovorím z opačného sveta“.

A tak ďalej a tak podobne.

Samozrejme, niektorí autori možno takéto konce používajú zo zúfalstva, lebo nevedia, ako príbeh ukončiť...

Aby ste nepovedali, že som vám v tomto článku nedal žiadny tip, tak vám ho dám a to napriek tomu, že by som si ho mal nechať pre seba. Existuje rafinovaný spôsob, ako nechať kozu celú a vlka nažratého. Tento šikovný nápad som videl v snímkach Patrola a Krstný otec 2. Oba filmy sa skončili temne, no tvorcovia prišli napriek tomu na spôsob, ako divákovi ponúknuť pocit satisfakcie. Ako? Jednoducho. Návrat v čase. V Patrole je vo finále zavraždený jeden z dvoch hrdinov, koná sa pohreb a napriek tomu je koniec „pekný“, keďže filmári sa následne vrátia v čase a ponúknu šarmantnú scénu, v ktorej ešte obaja žijú.

...........................................................................................................

Recenzie.org – Môj filmový web.

Môj spisovateľský profil na Facebooku.