V rokoch 2013 a 2014 som si vydal e-booky Kozí ľudia a Lesy. Návratnosť investovaných peňazí je malá, čo ma však trápi oveľa viac, je rovnako malá možnosť dostať sa k reakciám čitateľov. Takže keď na Lesy napísal komentár na DatabázuKníh.cz Honza Vojtíšek, nemohlo to uniknúť mojej pozornosti.

Najskôr neupravený komentár. Tu je:

„Jedno se musí Kučerovi nechat. Po přečtení jeho dvou románů mě na Slovensku do lesa nikdo nedostane ani za nic. Dokáže je popsat tak atmosféricky a tajemně, až z toho mrazí. Což je jednou z nejlepších složek jeho druhého románu, trefně nazvaného Lesy. K pozitivům tohoto převážně mysteriózního thrilleru (leč silně mrazivě atmosférického) dále patří skvělé vykreslení postav a jakási všeobecná negativnost. Opravdu, v převážné míře v románu nenajdete nic pozitivního, prakticky žádnou postavu, která by byla šťastná (snad kromě okrajového objevení chlastu plných prostitutek velebícího vydavatele, ale ten je pro děj prakticky bezvýznamný) a měla nějaké pozitivní myšlení (v tomto ohledu to snad autor trošku přepískl, protože nedokázal zakrýt, že si mnohé věci nemyslí jen jím vytvořené postavy, ale on sám). Ale taková je holt už občas realita. Naopak občas trošku zadrhne jakási filmovost vyprávění, spousta věcí se děje najednou, rychle, jako by to byly běžné věci. Na rozdíl od předchozích Kozích lidí, mě Kučera takto dokázal zaujmout a táhnout prakticky po celý román a já se hrozně těšil jak to všechno skončí. Ale tady, nějakých pár kapitol před koncem, se Kučera rozpřáhl a vší silou mě nakopl do rozkroku. Závěr románu mi připomněl polský film Alchymista, jehož závěr je natolik překvapivý a nečekaný, že se diváci dodnes nemůžou shodnout (a vlastně ani já), zda je (pro film) dobrý nebo špatný. I když závěr Lesů vysvětluje hodně, k celému příběhu mi moc nesedí. Zdá se, že v mých očích a v mém vkusu si Kučera závěr vždycky pokazí. Pravda, v Lesích si to nechal až na závěr, a nezačal s tím už v půlce románu jako u předchozích Kozích lidí, ale i těch pár závěrečných stránek celý vybudovaný svět strhlo prudce k zemi a zavedlo někam, kde se najednou necítím příjemně, spíše jen nevěřícně valím bulvy a nechápu. Možná… Možná se Kučera nechal až příliš moc pohltit snahou popkulturně odkázat na své vzory a oblíbené příběhy. Šokující a překvapivý závěr? To patrně ano, ale ne v tom pozitivním významu. Ta ostrá závěrečná žánrová zatáčka (nebo spíše odbočka?) vás totiž může zavést na cestu, která se vám nebude moc líbit. Mě se to tedy moc nelíbilo. Tak snad třetí román si to závěrem nepokazí. I když nevím, ta kratičká ukázka z něj v této knize nevypadá moc slibně.“

Ide vcelku o pozitívny komentár s pomerne pekným hodnotením (tri hviezdičky z piatich). Honzova reakcia je pre mňa hodnotná a prínosná. Poskytol mi vítanú a pre masovo neznámeho autora vzácnu spätnú reakciu.

Reakcia – lesy, hory, divočina...

Teší ma, že sa mu páčila moja atmosféra lesov. V mojich nasledujúcich románoch lesy ustúpia do úzadia. Nie úplne, ale nebudú hrať takú úlohu, ako v Kozích ľuďoch a Lesoch. Pre niekoho je to možno zlá správa, pretože si myslí, že chcem vo svojich nasledujúcich románoch zatlačiť do úzadia jedinú vec, ktorá mi poriadne išla. Ja ale dúfam, že to až také zlé nie je (teda že v románoch ponúkam aj iné dobré veci). Príroda je pre mňa ako človeka i autora dôležitá, nemá však zmysel za každú cenu ju pchať do každého románu len preto, aby tam bola.

Minimálne „cameo“ ale lesy majú aj v mojich nasledujúcich troch románoch, ktoré mám z veľkej časti napísané alebo sa nachádzajú aspoň v pokročilej fáze premýšľania (jeden je napr. detektívny horor, kde musím všetko dôkladne a do detailov naplánovať, čo trvá niekoľko mesiacov, samotné písanie potom bude pravdepodobne otázkou niekoľkých max. týždňov).

Pravdaže, môže sa stať, že nejakým zázrakom sa niektorý z mojich rukopisov môže rozhodnúť vydať vydavateľstvo. Šanca je ale mizivá a ak pôjde všetko podľa plánu (= nikto mi nič nevydá a tak si každý rok budem „musieť“ vydať knižku vo vlastnej réžii a v takom poradí, v akom plánujem momentálne, t.j. vo februári 2015), lesy v nasledujúcich troch románoch obmedzím. V treťom budú mať skutočne malý priestor (hrdina bude bývať v dome uprostred lesov, ale scén odtiaľto nebude veľa, s výnimkou jednej dúfajme poriadne atmosférickej), no hoci vo štvrtom a piatom budú lesy tvoriť dôležité pozadie príbehu, nemalo by ísť až o taký masívny priestor, ako v mojich prvých dvoch románoch.

Reakcia – všadeprítomná depresia

V reálnom živote na sebe v poslednom čase so zhrozením pozorujem, ako by som sa čoraz viac menil na mizantropa. Dúfam, že je to len nedorozumenie. Každopádne, beriem, že Kozatci boli fakt temní. Zďaleka najnormálnejšou postavou bol nie príliš schopný hororový spisovateľ, ktorému trvá X rokov, kým sa vyberie hľadať vlastnú, v lesoch za záhadných okolností stratenú rodinu. Inak len psychopati, vrahovia, pedofili, excentrici, alkoholici, trosky, sektári, mafiáni, úchyláci, hajzli a knižný vydavateľ.

Z Lesov som však mal práveže presne opačný pocit. Bol som presvedčený o tom, že ide o značný pokrok v tom zmysle, že román neobsahuje v podstate žiadne monštrá. OK, krívajúci prízrak ozaj nie je najkladnejšia postava roka, detto z úzadia nenápadne pazúry vystrkujúci Prorok. Ústredný hrdina je ale normálny tridsiatnik, snažiaci sa nájsť miesto pod slnkom. Jeho manželka je tiež normálna baba. Majú „nejaké“ problémy, ale kto nemá?

Enzechštejn je spočiatku vo vzťahu k nim chladný a opatrný. Ale po istých udalostiach sa vzťahy oteplia a ku koncu je Enzechštejn, ktorý sa v Prasati ani Kozatcoch ako nejaký mimoriadne extra veľký ľudomil nejavil, ochotný riskovať kvôli ich šťastiu to svoje. Takže ja tam pozitívne myslenie vidím: pre Enzechštejnovcov sú Matyášovci ako deti, ktoré nikdy nemali, Matyášovcom Enzechštejnovci zasa čiastočne kompenzujú nie práve najlepšie vzťahy s biologickými rodičmi. Postavy Tibida a Ota sú potom vyložene „baviace“.

OK, je pravda, že aj pes trpí ťažkým post-traumatickým stresom, čo už môže pôsobiť ako nechcená paródia. Ale nemal som záujem, aby Lesy boli depresia. Skôr naopak; po ich prečítaní by ste nemali mať chuť spáchať samovraždu (na rozdiel od Kozatcov).

Takže ak tam naozaj je všadeprítomná skepsa, dezilúzia a pocit zmaru a zbytočnosti, som z toho troška rozhodený. Je to ale len ďalší dôkaz toho, že to, čo si autor myslí o svojej tvorbe, vlastne nie je vôbec dôležité, lebo po dostatí sa k čitateľom sa stáva príbeh ich majetkom a majú právo robiť si s ním to, čo uznajú za vhodné. Vrátane vlastnenia názoru naň:-)

Poďme ale do hĺbky. Patrím ku generácii cca tridsiatnikov a myslím si, že hovorím za mnohých z nás/nich. Verím, že aj oni majú pocit sklamania z doby a miesta, kde žijú. Sú nahnevaní a v ustavičnom strese, znechutení aroganciou moci, všadeprítomnou korupciou a pocitom, že žijú len aby splodili dve decká, chodili 30 rokov do roboty a potom skapali. Som súčasťou tejto doby a nie som z nej nadšený, ale je moja a tak na ňu vo svojich príbehoch rozhodne mienim reagovať, lebo sviniam sa najlepšie darí vtedy, keď ich tolerujete. Netreba každopádne zo zreteľa strácať, že v prvom rade ide o trilery a horory. Avšak ukotvené v realite.

Pokiaľ Honza nemá z tejto doby také temné pocity, ako ja, trocha mu závidím. Ja z nej také pocity bohužiaľ mám a moje postavy samozrejme tiež, ale minimálne v Lesoch som sa ozaj snažil, aby to bolo skôr o novom začiatku, o približovaní sa k svetlu na konci tunela, o rodiacej sa nádeji. Pokiaľ som to nenapísal „dobre“, trocha ma to mrzí, ale možno iní čitatelia to tam nájdu.

Na strane druhej, vykreslenie postáv pokladá za „skvelé“, takže vlastne úspech...

Reakcia – prepojenie univerza

K tomuto sa vlastne Honza nevyjadruje, len okrajovo spomenie šéfa vydavateľstva Denná sova, ktorý mal cameo už v Kozatcoch a ani tam nebol dôležitý. Slúžil skôr na oživenie deja (čo sa mi aspoň podľa Honzu podarilo, no ja o tom mám pochybnosti, pretože keď spisovateľ chce vytvoriť „žoviálne hlučnú zábavnú postavu“, málokedy sa mu to podarí).

Oto, ako Honza spomína, nie je pre dej dôležitý. Ja som ho sem dal jednak kvôli jemnému odľahčeniu a jednak preto, aby som postupne, krok za krokom, spočiatku nenápadne, časom možno (dúfajme) mohutnejšie vytváral navzájom fungujúce a do detailov (možno až príliš) premyslené/prepracované univerzum. Dennú sovu kedysi založil Michal Dabrik, ktorý sa mihol v Kozatcoch a následne vydavateľstvo prenechal Otovi a išiel robiť šéfa baru Nočná sova, Dabrik pozná Enzechštejna, ktorý poznal Koločányho (hrdina Kozatcov), ktorý vydával (kým nezmizol) v Dennej sove a tak ďalej.

Dabrikovi, ktorý je celé Lesy nezvestný, patrí „alternatívny prológ“ k môjmu tretiemu (tohtoročnému, videl by som to predbežne na koniec roka) románu. V ňom dostane univerzum zatiaľ najväčší priestor, trocha ako Shield s Nick Fury v druhom kapitánovi Amerika. No budú si ho môcť prečítať aj ľudia, ktorí odo mňa doteraz nič nečítali. Mám rád príbehy, v ktorých dobro nie je obeťou, ale relatívne vyrovnaným súperom zla. Preto v Kozatcoch Koločánymu pomáhal lovec a preto Matyášovcom pomáhal Enzechštejn, ktorý v minulosti vyšetroval „prípad Prasa“ a to bol ešte jeden z jeho jemnejších prípadov. V mojom treťom románe bude mať (čerstvo) zamilovaný hrdina zatiaľ najmocnejšieho spojenca – Nočnú sovu so všetkým, čo k nej patrí. Občas možno budete dokonca ľutovať zlo, že sa zaplietlo do niečoho, z čoho sa už nevie vymotať.

Reakcia – pokazené finále?

Honza nie je prvý, kto mi spomína, že moje príbehy začínajú dobre a pokračujú dobre... ale nekončia tak. Ťažko povedať, mne sa istý nečakaný zvrat v Kozatcoch páči, lebo dáva románu v podstate úplne iné vyznenie, než k akému prvých 80% knižky smerovalo. Uznávam, že finále Lesov je WTF, ale nič iné sa mi tam nehodilo. A „bohovia z nebies“ nepovedali posledné slovo, takže to tam muselo byť i z dôvodu rozširovania univerza o „isté“ veci, ktoré v budúcnosti v mojej tvorbe, ak ma zo samo-vydávania netrafí šľak, budú. Známky po prírodou zarastených mimozemských výčinoch nie sú len odkazom na moje obľúbené Lovecraftove poviedky, ale i smer, akým chcel svoju sériu o „hororových spisovateľoch v ohrození“ smerovať.

Uznávam každopádne, že taký koniec mnohí neprehltnú a nebudú rešpektovať. A je pravda, že aj ja sám mám s odstupom rokov z niektorých mojich diel pocit „príliš rýchleho ukončenia“. I tu je ale pozitívom: Honza spomína, že kým v Kozatcoch som si začal pôdou pre blbé finále pripravovať už niekde polovici, tu až na konci, čiže škody sú v jeho očiach menšie (hoci sklamanie prevláda).

Záverom Honzovi patrí poďakovanie za to, že to zobral poctivo a neuspokojil sa s narýchlo strieskaným a „všeobecne univerzálnym“ skonštatovaním, ale ponúkol pomerne detailný, ucelený názor.

Jedinú výhradu mám k vete „v tomto ohledu to snad autor trošku přepískl, protože nedokázal zakrýt, že si mnohé věci nemyslí jen jím vytvořené postavy, ale on sám“. Neviem totiž, prečo by som ako autor nemal mať právo mať názor...? U článkov v novinách OK, ale v románoch? To počujem asi prvý raz v živote. Tam práveže ide o to, aby mal autor názor a dal ho do románu.

Či?

...........................................................................................................

Recenzie.org – Môj filmový web.

Môj spisovateľský profil na Facebooku.