20 peciek desaťročia, ktoré znamenalo výdatnú pôdu pre horor. Práve vtedy sa tvorili zásadné pod-žánrové udalosti slasheru, zvieracích flákov, satanských terorov, zombies mordov či exploitationov a hixploitationov. Čeľuste a texaské masakre sú len špička hladiny.

V každom desaťročí sa robia skvelé horory, ale podľa mňa boli pre horor najlepšie 70. roky. Vysvetlenie je jednoduché. Prichádzali noví, mladí a draví režiséri, ktorí sa nebáli nakrúcať tvrdé, dospelé, neprístupné a inšpiratívne a inšpirujúce horory a veľmi im v tom pomohol prostý fakt, že až v 70. rokoch sa rodili hororové pod-žánre slasher či hixploitation (predtým tu proste nič z toho nebolo). Veľa im v tom pomohli aj producenti, ktorí im nehádzali polená pod nohy. Horory, ktoré prišli v 80. rokoch a neskôr už museli, logicky, brať do úvahy existujúce horory.

Teraz sa nepozeraj (1973, r. Nicholas Roeg) Britsko-talianska bomba. Pochmúrne Benátky a sexy manželský pár Baxterovcov (ehm Donald Sutherland a neehm Julie Christie), ktorý za tragických okolností prišiel o dieťa, čo bude mať zásadný vplyv na zvyšok ich životov. Otázne je, či nepôjde o koniec predčasný, nakoľko sa do milovanej turistickej oblasti vybrali práve v čase, keď sa vyľudnenými temnými uličkami a zatopenými kanálmi pohybuje malá bytosť v červenom. Ide o ducha dcérky? Je dokonca možné, že stále žije? Alebo ide o niečo úplne iné??? Prekvapivý koniec umocňuje divákovo presvedčenie, že práve dopozeral výnimočný horor. Ďalším plusom je skvelá atmosféra obľúbeného turistického miesta a výnimočná erotická scéna, ktorá je dlhá, intenzívna, otvorená a odvážna ešte aj v roku 2016. Adaptácia poviedky Daphne Du Maurier (jej Vtákov 10 rokov predtým sfilmoval Alfred Hitchcock).

Duel (1971, r. Steven Spielberg) „Človek nikdy nevie. Proste si žije svoj život a predpokladá, že niektoré veci sú dané. Napríklad ísť po ceste a myslieť si, že vás tam nikto nezabije.“ Začínajúci a mladučký Spielberg mal v tom čase za sebou len pár seriálov, ktoré pomáhal s rôznym úspechom štartovať (najviac sa mu bezpochyby zadarilo s Columbom, ktorý sa dočkal 13. sérií a spin-offu o pani manželke). Duel prišiel na začiatku 70. rokov a pôvodne to mal byť „len“ televízny film. A vlastne aj bol. Lenže potom sa stalo niečo nečakané. Bol dobrý. Páčil sa. Spielberg narýchlo dotočil pár scén navyše, aby film mal poriadnu stopáž. V Európe sa prebojoval do kín prakticky okamžite, v USA o dosť neskôr, ale predsa. Horory a trilery o filmoch so šialenými cestami, stopármi a autami ma nikdy príliš nebavili, ale faktom je, že existujú a že duel je ich šéf (ďalej napr. kingovka Christine, Auto s Jamesom Brolinom, Jazda do pekla s Paulom Walkerom, Únos s Kurtom Russellom alebo úvod Jeepers Creepers). Spielberg úspech u divákov dosiahol uveriteľnou situáciou - skoro každý sa vedel vžiť do kože obyčajného chlapíka (Dennis Weaver), ktorého prenasleduje tajomný vodič cisterny. Režisérovi sa z automobilu podarilo vytvoriť hororovú príšeru o to viac, že šoférovu identitu sa nedozvieme, nehovoriac o jeho motiváciách. Ako Teraz sa nepozeraj, aj Duel má základ v literatúre (konkrétne pochádza z hlavy Richarda Mathesona, neskôr Som legenda). A ako on, aj Duel je dnes pokladaný za horor, hoci obsahuje minimálne, alebo takmer žiadne „stopercentné“ hororové prvky. Za Spielbergov plnohodnotný celovečerný kino-debut býva pokladaný ale až Sugarlandský expres z roku 1974.

Vyslobodenie (1972, r. John Boorman) „Niekedy sa musí chlap najskôr stratiť, aby sa našiel.“ Hixploitation a survival a v scéne znásilnenia ešte aj exploitation. Skvelý boj štyroch chlapov z mesta o prežitie v krásnej, ale drsnej americkej divočine (tesne predtým, ako sa do nej nekompromisne zahryznú nemilosrdné stroje a raz a navždy ju zničia). K tomu kultový „banjo motív“ s chlapcom na verande, extrémny (a oholený!) macho Burt Reynolds a kopa ďalších hercov, hrajúcich skvelé postavy. Boorman (Excalibur, Zardoz, Vyháňač diabla 2: Kacír) už nikdy nenakrútil lepší film. Snímka získala tri nominácie na Oscarov (film, réžia, strih). I ona vznikla podľa knihy Jamesa Dickeyho (ktorý sa vo filme mihne ako šerif). V nasledujúcich desaťročiach si našla kopec nasledovníkov, ktorí ju vykrádali, zbožňovali, kopírovali alebo si z nej robili srandu (Pach krvi, Nekecaj a pádluj!).

Vyháňač diabla (1973, r. William Friedkin) Privítajte démona Pazuzu, vážení. Režisérsky strih Exorcistu síce podstatne rozširuje príbeh dospievajúcej Regan, ktorá dokáže zázračné veci s krucifixom, posteľou, zvratkami a chôdzou po schodoch, no už kino-verzia je skúška vašich nervov. Adaptácia bestselleru Williama Petra Blattyho sa v rokoch 1977 a 1990 dočkala dvoch sequelov a v roku 2004 resp. 2005 prequelu (šlo o jeden film, ale existujú dve verzie, proste šialené, je to na samostatný článok, verte mi). Kultový originál patrí spolu s Rosemary má dieťatko (1968) a Prichádza Satan! (1976) k pilierom satanských hororov. Rozpočet na tú dobu slušných 8 miliónov, uznávaná predloha, renomovaný kasting (Ellen Burstyn bola dva roky predtým nominovaná na Oscara, Max von Sydow patril k dvorným hercom milovaného Ingmara Bergmana) a oscarový režisér Francúzskej spojky. Film získal Oscara za zvuk a scenár a na ďalších ôsmich bol nominovaný (vrátane réžie a filmu). Friedkin „čistý“ horor už nikdy viac nenakrútil. Tento rok sme sa dočkali seriálového spracovania.

Čeľuste (1975, r. Steven Spielberg) „Asi budeme potrebovať väčšiu loď.“ Ako mnohé horory 70-tych rokov, aj diabolská adaptácia bestselleru Petra Benchleyho sa dodnes objavuje v rebríčkoch najdesivejších hororov. Spielberg vtedy mal za sebou iba televízne zárezy Columbo (pilot 1971) a ducharinu Posadnutý diablom (1972) a pseudo-televízny Duel (1971). Nakrúcanie podľa toho aj vyzeralo: prekročil sa rozpočet i počet dní nakrúcania, herci sa navzájom úprimne neznášali a animatronické modely žralokov skôr nefungovali, než fungovali. To je ale paradoxne jedným z dôvodov, prečo Čeľuste strašia dodnes: prítomnosť ľudožravého monštra len tušíme, nakoľko tvorcovia neposlúchajúce modely nemohli príliš ukazovať a tak ich divákovmu oku zatajili. A urobili dobre. Všade samé more, nad ním visiaca pochmúrna obloha a kúsok od chatrnej loďky kapitána Quinta (zlovestný a nebezpečný Robert Shaw) môže, ale aj nemusí, plávať príšera. Čeľuste sú, ako to už s kultmi býva, neustále vykrádané. Priplávali tri sequely a stovky kópií (Zradná hlbočina/1999, Otvorené more/2003, Smrtiaci príliv/2016). Spustili masové vyvražďovanie žralokov, Benchley sa za to ospravedlnil... a ďalej vyvolával strach z mora (Krakatica/1996, Netvor/1998). Pokusy o realistickejšie zvieracie amoky tu boli už predtým (Biela veľryba/1956, Vtáci/1963), ale až po Čeľustiach sa s nimi roztrhlo vrece (okrem troch sequelov napríklad Chápadlá /1977 alebo Piraňa/1978). Ale o vyložené áčka šlo len vo výnimočných prípadoch (Piraňa má medzi dnešnými tridsiatnikmi a štyridsiatnikmi istý kultový status, ale snáď sa zhodneme na tom, že o prvú ligu skutočne nejde a teda do nášho zoznamu toto dielo Joea Danteho nepatrí). Podľa mňa medzi ne môžeme počítať toto:

Kosatka zabijak (1977, r. Michael Anderson) „Keby Boh zostúpil na Zem, tak jedine v tele veľryby.“ Len dva roky po fenomenálnej premiére Čeľustí sa Američania (v koprodukcii s Talianmi a Nórmi) pokúsili zopakovať úspech s Kosatkou zabijakom. Ale zrejme od samého začiatku nemali šancu. Boli oveľa vážnejší (nie, že by Čeľuste boli komédia, ale „život“ im dodávala zábavná herecká chémia) a ponúkli menej pamätných scén. Ja ale mám Kosatku zabijaka veľmi rád a spomínam na ňu v dobrom ako na nepríjemne príjemný mrazivý zážitok o posadnutosti Richarda Harrisa kosatkou (povedal niekto Biela veľryba?). Hoci je Kosatka zabijak atmosférou a celkovým vyznením skutočne niekde úplne inde, ako Čeľuste, i ona ponúka skvelý kasting – okrem tvrdohlavého Harrisa nájdete na palube i Bo Derek, Charlotte Rampling a obra Willa Sampsona (Prelet nad kukučím hniezdom, Poltergeiest 2). Zaujímavé sú i ostatné zložky: od hudby (Ennio Morricone) až po scenár, na ktorom neoficiálne pracoval Robert Towne (tri roky predtým získal Oscara za Čínsku štvrť). Dino De Laurentiis v roku 1975 produkoval iného giganta na plátnach kín (remake King Kong s Jeffom Bridgesom) a zrejme si povedal, že mu v portfóliu chýba aj plávajúci gigant a tak prišiel s týmto tu. Kosatka zabijak neslávila ani zďaleka taký mega-úspech, ako Čeľuste a dnes sa nájde množstvo divákov, ktorí o jej existencii vôbec netušia. To z nej ale o nič horší film nerobí. Len proste menej nápadný.

Prichádza Satan! (1976, r. Richard Donner) V tomto pochmúrnom americko-britskom horore je od samého začiatku VŠETKO podriadené beznádeji, zúfalstvu a temnote. Je to „satansky atmosférické“ vďaka ponurej výprave (cintorín) a kultovej hudbe Jerryho Goldsmitha. Tomu všetkému odpovedá brutálny záver, ktorý mal odvahu skopírovať i (podľa mňa vydarený) remake nakrútený v Čechách s Lievom Schreiberom v titulnej úlohe. Okrem remaku a originálu do univerza radíme ešte tri sequely a tento rok sme sa dočkali seriálu Damien. Originál je dodnes nekompromisný, nebojí sa drsnosti ani depresie a je úprimne strašidelný a znepokojivý. Snímka zároveň potvrdila, že v tomto desaťročí horory lákali uznávaných veteránov (ako bol Gregory Peck) a dané tituly často získavali Oscara (v tomto prípade soška za hudbu + nominácia za pieseň). Nakrúcanie sa nieslo v znamení podozrivých „diabolských“ nehôd (vrátane smrteľných). Donner dokázal budovať piliere aj k iným žánrom, od buddy movie (Smrtonosná zbraň) po komiksové (Superman).

Carrie (1976, r. Brian De Palma) Hovorí sa, že debut Stephena Kinga o stredoškoláčke s telekinetickými schopnosťami sa stal bestsellerom. Ale pravda je taká, že sa tak stalo až po uvedení filmu do kín. Kontroverzný režisér De Palma ponúkol herečkám Piper Laurie a Sissy Spacek ich životné úlohy a vytvoril ultimátny para-psychologický horor, kde hrdina disponuje špeciálnymi schopnosťami. Sám King neskôr podobné zápletky zužitkoval ešte niekoľko krát (v čele s tiež sfilmovanou Mŕtvou zónou/1983 a Podpaľačkou/1984). Carrie sa dočkala remaku, rip-offu a pilotu k (nikdy nezrealizovanému) seriálu. Plus, samozrejme, mnohých nasledovníkov (Scanners/1981 – vybuchujúce hlavy, Piatok trinásteho 7: Nová krv/1988), pričom asi najlepším v 70. rokoch bol:

Dotyk Medúzy (1978, r. Jack Gold) V kóme je muž s nadprirodzenými schopnosťami, prostredníctvom ktorých spôsobí množstvo katastrof a po stope (resp. posteli, ehm) mu ide detektív Lino Ventura. Ďalší dôkaz toho, že horor v tomto desaťročí lákal prvoligové herecké osobnosti. Dotyk Medúzy je síce skôr mysteriózny triler, než „klasický“ horor, ale mne to nedá srdce, musím ho sem zaradiť. Matne si spomínam, že ako dieťa som z neho bol sklamaný. Predsa len, chlapci, keď sa povie „horor“, chcú Detskú hru a nie takéto vážne veci. Dnes spätne oceňujem predovšetkým mrazivú atmosféru snímky a sebavedomého Lina. Britsko-francúzsky film nakrútený na motívy novely Petra Van Greenwaya. V podporných rolách Richard Burton, Derek Jacobi, Lee Remick a „Cowley“.

Halloween (1978, r. John Carpenter) Je pokladaný za pilier slasheru napriek tomu, že nebol prvý. Na rozdiel od Čiernych Vianoc (1974) ale podal „základné pravidlá“ o čosi výraznejšie a z nezastaviteľného Myersa sa stala legenda, kým na vraha z Vianoc sa zabudlo. Neskôr prišli podobné kultovky Nočná mora z Elm Street (1984) a Piatok 13 (1980). Jamie Lee Curtis sa nikdy naplno nepodarilo zbaviť nálepky „silnej obete“ (Halloween 2/1981 a H20/1998, Terror Train/1980, Hra na vraha/1980, Hmla/1980, Modrá oceľ/1989). V 80-tych rokoch vzniklo more tupých slasherov, kde išlo len o bodycount, v polovici nasledujúceho desaťročia ale pod-žáner chvíľkovo oživil Vreskot (1996) vďaka Wesovi Cravenovi a Kevinovi Williamsonovi a vyvolal tým krátku, ale príjemnú slasherovú vlnu (Vreskot 2/1997, Fakulta/1998 alebo Viem, čo ste robili minulé leto/1997). Carpenter patril k najvýznamnejším hororovým režisérom 70-tych a 80-tych rokov (Vec/1982, Vládca temnôt/1987) a nezastaviteľný bol i samotný Halloween - dočkal sa ôsmych sequelov, remaku a sequelu remaku. Napr. v treťom Myers vôbec nebol a H20 nadviazal len na jednotku a dvojku a ostatné ignoroval.

Úsvit mŕtvych (1978, r. George A. Romero) „Je neskoro. Svet už nikto nezachráni. Prežili len idioti.“ Bol to silný rok. Okrem Halloweenu prišlo aj veľmi voľné pokračovanie (dnes by sme asi povedali rip-off) Romerovej čierno-bielej zombies klasiky Noc živých mŕtvych z roku 1968. Hoci je Úsvit pokladaný za zombies kult, nesadne každému. Najmä tomu, kto si ho pozrie až po výbornom remaku Zacka Snydera (2004). Romero je niekde úplne inde. Jeho tempo je pomalé, postavy zdanlivo nenápadné. Čo až tak nenápadné nie je, je detailná práca s gore. Kultový maskér a Romerov kamoš Tom Savini v čase nakrúcania „jednotky“ nemal čas (bojoval vo Vietname), ale pre Úsvit už bol k dispozícii a vynahradil si to viac, než len dostatočne. Z úvodného „pekla ulice“ sa vyformuje skupinka hrdinov, nachádzajúcich útočisko vo veľkom nákupnom centre. Akékoľvek „presahy“ a „myšlienky o spotrebiteľskej spoločnosti“ (ktoré tam vraj sú) ma míňajú. Absolútne a totálne. V dnešnej dobe ide v tomto smere o zostarnutú iróniu (sociálna kritika supermarketov? Čo je to za blbosť???). Ale Kane Foree (ktorý mal cameo v remaku) je super predchodcom Tonyho Todda a celkovo ma to bavilo, vrátane nezabudnuteľných krvavých výjavov (taliansko-americká koprodukcia sa hneď pozná). Lepšieho zástupcu živých mŕtvych by sme v 70-tych rokoch hľadali ťažko. V tomto desaťročí vzniklo viacero zombies mordov, najmä v Taliansku (Fulciho Zombi 2/1979). samotná Romerova séria pokračovala titulmi Deň mŕtvych (1985), Krajina mŕtvych (2005) a Survival of the Dead (2009). Romero bol v hre aj ako potenciálny režisér Resident Evilu (2002), ale nakoniec to prenechal iným.

Kúzlo (1978, r. Richard Attenborough) Tento horor sem umiestňujem nie ani tak kvôli jeho kvalitám, ale skôr za zásluhy – ide totiž o asi najznámejší bábkarský film desaťročia. A zas ani s tými kvalitami to nie ja najslabšie – ok, síce to nie je fenomenálne, ale zakomplexovaný bábkoherec Corky má i vďaka patrične „čudnému“ výkonu Anthonyho Hopkinsa niečo do seba. Atmosféra je temná a nepríjemná. Nevieme, či je vrahom človek alebo bábka, (v konečnom dôsledku je jedno desivejšie, ako druhé). Kúzlo (alias Čary) ukážkovo zapadá do obdobia, kedy horory robili uznávaní režiséri a herci. Attenborough síce mal ešte iba pred sebou oscarového Gándhiho, ale už koncom 70-tych rokov patril k uznávaným hercom a režisérom. A Hopkinsa najväčšia sláva tiež síce len čakala, ale v seriáloch a filmoch hral už od 60. rokov, takže bol v tom čase už zavedeným hercom (a o dva roky nato hral v legendárnom Sloňom mužovi). Scenár podľa vlastnej knižky napísal mega-uznávaný William Goldman (Butch Cassidy a Sundance Kid, Stepfordské paničky, Maratónec, Všetci prezidentovi muži). Po tomto filme prišlo viacero scary bábok a dnes je to už samostatný hororový pod-žáner (série Detská hra a Majster bábkar alebo Zlovestné ticho či Demonic Toys).

Horor v Amityville (1979, r. Stuart Rosenberg) A ďalšie známe meno. Režisér Rosenberg nemá taký komerčný cveng, ako Spielberg, ale začiatkom 60. rokov získal Zlatého medveďa za Question 7, nakrútil Frajera Lukea so Steveom McQuennom a rok pred Brubakerom stvoril asi najslávnejší film o „posadnutých“ domoch 70. rokov – Horor v Amityville. Pred kamerou sa objavili herci James Brolin, Margot Kidder, Rod Steiger a Murray Hamilton. Sedem rokov predtým nakrútil Spielberg (a sme doma, spokojní?) tiež duchársku domovú záležitosť, ale televíznemu filmu Posadnutý diablom (alias Niečo zlé) sa nepodarilo dosiahnuť úspechu Duelu, takže najvydarenejším hororom z tohto rangu je práve Amityville. Je voľne inšpirovaný skutočnými udalosťami, keď sa v danom dome skutočne odohrala strašná rodinná tragédia, kedy syn brutálne povraždil rodičov i súrodencov a pred súdom tvrdil, že ho na strašný čin nahovorili duchovia resp. hlasy v hlave. Duchov sa pravdaže nepodarilo usvedčiť, ale už čoskoro po krvavých udalostiach sa do inkriminovanému domu presťahovala iná rodina a tá tiež tvrdila, že ju v dome prenasledujú temné mocnosti a vôbec, dejú sa v ňom samé strašné veci. Po pár týždňoch z domu doslova utiekli a stali sa mediálnymi hviezdami. Ich príbeh bol všade – v časopisoch, novinách, televízii a nakoniec aj vo filmoch. Mnohí ich obviňovali, že si všetko vymysleli práve kvôli sláve. Ťažko povedať, isté ale je, že jednotka sa v rozmedzí nasledujúcich desaťročí dočkala celej série sequelov a prequelov a keď jej začal dochádzať dych, inicioval satan Michael Bay vznik remaku, u nás idúceho do kín pod názvom 3:15 zomrieš!. Tento rok by sme sa mali dočkať ďalšieho dielu, v réžii Francka Khalfouna (Maniak). V nasledujúcom desaťročí urobil Spielberg reparát a vyslal do sveta ultimátny „ghost house“ Poltergeist.

Texaský masaker motorovou pílou (1974, r. Tobe Hooper) Možno jeden z najšokujúcejších hororov desaťročia a to paradoxne napriek tomu, že sa nejedná, napriek názvu, o žiadny mimoriadne drastický, explicitný bitúnok. Jeho sila je však práve v naliehavej a intenzívnej „fyzickej“ atmosfére. Ja som mu síce nikdy neprišiel príliš na chuť, ale jeho kultové postavenie v hixploitationoch je bez najmenšej debaty. TCHM prišiel dva roky po inom klasickom hixploitatione, predsa len skôr dobrodružne, než hororovo ladenom Vyslobodení a pod-žáner bol v roku 1977 doplnený tretím zo „svätej trojice sedemdesiatkových hixploitationov“, Hory majú oči. Samotný Texaský masaker sa v nasledujúcich desaťročiach rozrástol do početnej série – na legendárnu jednotku naviazali tri diely a v roku 2003 Michael Bay produkoval dravý remake a 2006 k nemu pridal prequel. 2013 sme sa dočkali časti, ktorá dejovo nadväzovala na Hooperov prvý diel a tento rok príde ďalší diel, tento krát v réžii provokatívnej dvojky Bustillo/Maury (Aux yeux des vivants). TCHM môžeme vnímať nielen v kontexte hixploitationu, ale i exploitationu. Ten naplno odštartoval Wes Craven v roku 1972 (Posledný dom naľavo) a následne nasledovalo viacero spriaznených titulov (Pľujem na tvoj hrob/1978).

Hory majú oči (1977, r. Wes Craven) Po Vyslobodení a TCHM tretí z kultových hixploitationov tohto desaťročia. Wes si to pekne krásne napísal, nakrútil a následne aj zostrihal. Nízkorozpočtová klasika sa následne dočkala extra zlého sequelu (1984). A až v roku 2006 univerzum ožilo vďaka hitovému remaku v réžii Alexandra Aju (Noc s nabrúsenou britvou) a v Cravenovej produkcii. A 2007 pribudol vojenský (a mizerný, zato riadne nechutný – chlap v latríne) sequel. Plánovanej trojky sme sa pre klesajúci divácky nezáujem dodnes nedočkali, ale údajne malo ísť o prequel. V jednotke si zahrala Dee Wallace, ikona hororov (Stepfordské paničky/1975, Howling/1981, Kriteri/1986, Aligátor 2. Mutácia/1991, Cujo/1983).

Straw Dogs (1971, r. Sam Peckinpah) Skutočne sa tento film neodvážim pokladať za hixploitation... ale faktom je, že čisto teoreticky by tak byť označený mohol resp. mal byť. V zásade to totiž hixploitation technicky je: civilizovaný párik z veľkomesta sa na vidieku stane obeťou miestnych obyvateľov. Prítomné sú dokonca i tradičné prvky, ako znásilnenie alebo krvavé finále. Tento britsko-americký film je však skôr triler, než horor. Napriek tomu verím, že s jeho umiestnením do tohto zoznamu nebude mať nikto problém. Dustin Hoffman a provokatívna a provokujúca Susan George sa nestanú obeťami kanibalov, ani rádioaktívnych mutantov, ale obyčajných“ dedinčanov, ktorí vedia písať, čítať a normálne sa správať. Možno ale práve o to je celý film desivejší. Peckinpah bol majstrom krvákov (Divoká banda), takže o to viac prekvapí, že Straw Dogs sú drsní a intenzívni, ale nejedná sa o žiadny krvavý kúpeľ. V roku 2011 sa objavil znesiteľný remake.

Votrelec (1979, r. Ridley Scott) „Je to dokonalý organizmus. Nezaťažený spomienkami, výčitkami svedomia, strachom o svoju budúcnosť...“ O životaschopnosti kultového originálu dostatočne vypovedá, že sa dočkal nielen troch plnohodnotných sequelov, ale i dvoch crossoverov s Predátormi, rozporuplného a veľmi voľného prequelu Prometheus a budúci rok uvidíme jeho sequel. Plus okrem toho tony komiksov, kníh a počítačových hier. Šialené historky z nakrúcania (herci údajne nevedeli, čo sa stane Kaneovi pri večeri) a šialené vystrihnuté pasáže (Brett s Dallasom meniaci sa na votrelecké vajcia!!!). Tu asi ozaj niet čo dodať, kult nad kulty a ako každý kult na kulty, aj tento teror z LV-426 sa dočkal desiatok napodobovateľov, vykrádačov a kópií (Deep Star 6, Leviathan, Saturn 3, Kriteri 3...).

Invázia lupičov tiel (1978, r. Philip Kaufman) 70. roky boli plné neistoty a vzájomnej nedôvery. Zlyhávali autority ako v americkej spoločnosti, tak inde a logicky sa to prenieslo aj do filmov. Ripleyovú chce brutálne zavraždiť najpokojnejší člen posádky, do ktorého vkladala nemalé nádeje a následne sa „nadšene“ dozvie, že samotná „spoločnosť“, ktorá ju zamestnáva, je ochotná bez jedinej výčitky svedomia obetovať vlastných podriadených, len aby získala votrelca na vedecké účely. V Teraz sa nepozeraj sa rodičom stáva osudná láska k vlastnému dieťaťu. Ešte dokonalejšie ale pocit neistoty prehĺbila Invázia lupičov tiel (prvá vznikla v polovici 50-tych rokov), kde si nikto nemôže byť istý tým či sa práve rozpráva so svojou manželkou, alebo mimozemskou entitou, ktorá na seba vzala jej fyzickú podobu. V snímke si zahrali Jeff Goldblum, Donald Sutherland, Brooke Adams, pán Spock či aj chudátko Veronica Cartwright, ktorá to následne tak nepekne schytala aj vo Votrelcovi. Chytľavý nápad o mimozemšťanoch, ktorí na seba berú ľudskú podobu a takto zákerne sa snažia zničiť našu spoločnosť, sa v nasledujúcich desaťročiach vo filmoch objavoval prakticky nonstop (Fakulta, Vládcovia bábok tiež so Sutherlandom, Lupiči tiel, Invázia s Nicole Kidman...).

Stepfordské paničky (1975, r. Bryan Forbes) A ešte jeden perfektný príklad filmu, stojaceho na strachu z absencie dôvery. Znova ľudia, ktorí v skutočnosti nie sú ľuďmi, ale podobajú sa na nich. Vitajte v tajomnom, na prvý pohľad dokonalom mestečku, ktoré však svojim hosťom nachystá radu šokujúcich prekvapení. Film je adaptáciou novely Iry Levina. V hlavnej úlohe sa dobre predviedol vtedajší ženský miláčik Katharine Ross (Absolvent, Butch Cassidy a Sundance Kid). Snímka sa v roku 2004 dočkala WTF remaku Franka Oza, čo ale mnohí nevedia, je, že i dvoch televíznych sequelov (Revenge of the Stepford Wives/1980 a The Stepford Children/1987). Levin napísal aj ďalšiu „nedôverčivú“ pecku, ktorá bola peckovo sfilmovaná v roku 1968 Romanom Polańskím a to samozrejme Rosemary má dieťatko, kde už sa zrejme ozaj nedalo byť drsnejší (tehotnú budúcu mamičku postupne zradí ako vlastný manžel, tak i sympatickí susedia a hlavne zákerný gynekológ, hajzel).

Malpertuis (1971, r. Harry Kümel) Šialene atmosférický a po vizuálnej stránke nebývalo podmanivý biják z drastickej koprodukcie Belgicko, Francúzsko a Nemecko a podľa bizarnej knižky Jeana Raya. V kľúčovej podpornej úlohe sa zaskvel legendárny Orson Welles. Film je po atmosférickej a príbehovej stránke VEĽMI zvláštny, ale finálny twist mnohé z toho ozrejmí, vysvetlí a spätne „ospravedlní“. Horor? Dark fantasy? Záleží na tom?

Čo by vám nemalo ujsť ďalej? Expres hrôzy (1972, Eugenio Martín) nie je majstrovský film, ale učaroval mi jedinečným prostredím (legendárna Transsibírska magistrála), skvelým kastingom v čele s kozákom Telly Savalasom (!) a pôsobivou mimozemskou záhadou. Spomenúť treba aj béčko Ono žije (1974, r. Larry Cohen), pretože v koľkých filmoch vám vraždí batoľa? Niekto naopak do hororovej klasiky počíta aj zaujímavý remake Nosferatu (1979, r. Werner Herzog), ale hoci mám Herzoga rád, i toto spracovanie Stokerovej knihy ma až na scary rumunský začiatok nudilo.

Už 80. roky poňali horor zábavne a sústredili sa v ňom skôr na prezentáciu gore až splatteru, než atmosféry. Do popredia sa preto dostali práve propagátori týchto dvoch metód, Američan Sam Raimi s Evil Dead a Novozélanďan Peter Jackson s Bad Taste. Svoje povedal i oklincovaný Pinhead z Hellraiserov a prím hrali nekonečné sequely Piatku 13, Halloweenu, Nočnej mory z Elm Street alebo aspoň Detskej hry. Už začiatkom desaťročia do kín vtrhli bomby Hmla, Kanibali a Osvietenie a ani nasledujúce roky sa nedali zahanbiť (Phenomena, Vec, Vládca temnôt, Maniac Cop, Kriteri, Gremlins).