Oplatí sa pozrieť si Polednicu? Naozaj ide o horor, alebo je lepšie radšej si zreprízovať poviedku z mozaiky Kytice, kde si slávnu bytosť, unášajúcu deti, zahral Bolek Polívka?

Obsahuje spoilery.

Keď sa to tak vezme, Polednica plus mínus nie je zlý film. Občas má problémy so základnými vecami, ako je „zrozumiteľný strih“ (dievčatko sa vytrhne z maminho zovretia a „zrazu“ stojí na kopci 15 metrov od nej) alebo „logické dialógy“ („Tebe nechutí?“ pýta sa žena dievčatka, ktoré jedlo ani neochutnalo), ale v zásade NEJDE o zlý film. Problém s ním mám kvôli žánru. Tvorcovia tvrdia, že je to horor. A i niektorí diváci to tvrdia tiež. Tak to pŕŕŕ, vážení! Polednica nemá s hororom takmer nič spoločné. Ale pekne pomaly.

Film som si pozrel dva razy, aby som si overil, že mi nič neušlo a že Polednica skutočne nemá s hororom takmer nič. Bolo to trocha ako keby som si zlomil ruku, po doliečení mi napadlo napísať o tom poviedku a aby som si oživil konkrétne pocity, zlomil by som si ju ešte raz.

Predpokladal som, že pôjde o príbeh ženy a dcérky, ktoré sa sťahujú na rozpálený vidiek, ktorý obchádza legenda o Polednici – slávnej bytosti, ktorá na poludnie kradne deti. Ako som sa už viac krát v minulosti vyjadril, náš resp. český folklór je preplnený podobne úžasnými mytologickými stvoreniami. S trochou snahy by sa o nich dali tvoriť báječné horory, knižné a filmové. Bohužiaľ, Polednica tento môj sen nevyslyšala.

Pritom prvých 10 – 20 minút sa tvári ako horor a je poriadne inšpiratívnych. Dostal som chuť napísať hororovú poviedku z vidieka, siahajúcu po jednom z (desiatok?) mystických slovenských tvorov, bytostí, legiend, bájí. Náš región je ich plný. Dlhodobo ma fascinuje otázka, ako sa kedysi začali všetky tie naše báječne strašidelné legendy o vodníkoch, či hejkaloch. Alebo o poledniciach. Kde je ich prvopočiatok? Prečo si naši predkovia vytvorili práve takéto príšery a nie iné? Čo ich k tomu viedlo? Čím sa inšpirovali? Mohla byť polednica šialená žena, ktorá zabila vlastné dieťa, zvyšok spoločenstva ju vyobcoval do chatrče do lesov a ona vždy na obed hľadala osamelé deti, unášala ich a následne im v lesoch škaredo ubližovala?

Zároveň som si pri pozeraní Polednice spomenul na to, ako som kedysi chcel dať dokopy tím pre vec nadšených amatérskych filmárov v čele s Jakubom Ďuraškom a vyraziť s nimi na vidiek. Sparné, šialené horúce leto, kedy sa vlní vzduch, ani lístok sa nepohne a skupinka mladých zhavaruje uprostred nekonečných lánov kukurice a rozpúta sa TEROR. Bohužiaľ, z tohto už na pohľad bezstarostného nakrúcania á la Jízda nič nebolo. Avšak práve pri pozeraní Polednice som si na to spomenul. Ovládol ma príjemný smútok a melanchólia.

Parádny vidiek odtrhnutý od veľkomiest, leto také horúce, až netečie voda a musia ju do dediny voziť cisterny dva krát za týždeň, rozprávky, povedačky, klebety, videnie do hrnca toho druhého, žatva, staré tradície, ktoré prežili aj v modernej dobe... Do tohto prostredia prichádza matka s dcérkou a ambície tvorcov (a moje očakávania) sú vysoké. Dievčatám zomrel manžel/otec, ale vie to len jedna z nich. Matka sa informáciu rozhodla utajiť. Zatiaľ. Táto chujovina je nakoniec jednou z mála vecí vo filme, ktoré dávajú zmysel. Svojrázne, logické, reálne a v neposlednom rade praktické rozhodnutie matky. Čím viac však informovanie dieťaťa o smrti otca odkladá, tým situáciu viac zhoršuje. Nakoniec z toho ale pre scenár/diváka nič zaujímavé nevyplýva. Zrejme to malo vytvárať vnútorné napínavé psychologické pnutie medzi matkou a dcérou, ale nevytvorilo.

Nič nevyplýva ani z dedinčanov. Typovo presne obsadené tváre hrajú postavy, ktoré sú dobre napísané a vystihnuté. Starosta, až príliš aktívny elektrikár, neposedné decká, dedinská čudáčka. Všadeprítomný alkohol, nuda, stereotypný život, zaspatý dedinský kolorit a každý o každom niečo/všetko vie. Potiaľto dobre. Ale ani z tohto pre dej nič nevyplýva. Ak by šlo o hixploitation (alebo o Je třeba zabít Sekala 2), nepoviem ani ň. Ale nejde o hixploitation (ani o Je třeba zabít Sekala 2). Polednica NIE JE štúdiou vidieckeho života. Nad niektorými postavami sa pousmejete, ale potom budete rozmýšľať, prečo na ne režisér kladie taký dôraz, keď príbeh skoro ničím neozvláštňujú a na väčšinu z nich nakoniec aj tak zabudne.

Nerešpektujem ani teóriu, že kvôli svojráznemu obyvateľstvu začne hrdinke hrabať. Kvôli nadržanému elektrikárovi? To ťažko, bejby. Ťažko.

Film ma oklamal už na začiatku, kedy ženu vezú do jej nového domu na tatrovke, dcéra niečo spozoruje na neďalekom poli, zašklbe mamu za rukáv a obe tam pozrú. Na zlatom poli vidia pohybovať sa temnú postavu. V tej chvíli som mal zimomriavky. Hovoril som si „wow, super“. Zrazu som ako dieťa veril rozprávkam a tomu, že mali základ v reality a že je možné, že niektoré z nich nejako, neviem ako, pretrvali do dnešných dôb. Prežívajú v opustených hájoch, lesoch, horách a jaskyniach a občas ich kútikom oka zahliadne náhodný okoloidúci, no neuvedomí si, čo vidí a tak nad tým len mávne rukou a ide ďalej. Už čoskoro som ale pochopil, že nešlo o nadprirodzenú bytosť, ale o manželku starostu, ktorá je obecným bláznom. Takže žiadny horor.

Druhým hlavným problémom filmu (po zavádzajúcom tvrdení, že ide o horor a pritom nejde) je práve názov. Polednica vo filme s názvom Polednica nie je. Má asi 3-sekundové cameo, ktoré je v skutočnosti nočnou morou jednej z vedľajších postáv.

Ale oukej, môžeme sa vydať na tenkú vrstvu ľadu a teoretizovať. Môže byť onou Polednicou z názvu starostova šialená žena? V minulosti uškrtila svoje dieťa, skončila na psychiatrii a po prepustení sa jej duševné zdravie už nikdy nevrátilo. Odvtedy otrhaná a zanedbaná chodí po dedine a jej okolí a „je čudná“. Vo filme sa vyskytuje minimálne jedna scéna, v ktorej na pravé poludnie obchádza dedinu. Ale unáša deti? Zabíja ich? Nie, aspoň vo filme o tom nie je ani jedna zmienka. Urobila to len raz. To je horor? Ťažko, vážení. Fakt ťažko.

Polemizujme však ďalej. Čo ak Polednica nie je fyzická bytosť, ale démon, ktorý posadne osobu a jej rukami z tohto sveta znáša deti? Deje sa tak uprostred extrémne horúcich dní. Samotná bláznivá starena po tom, čo zaškrtila vlastné dieťa, tvrdila, že to v skutočnosti urobila „ona“ (Polednica). Môže mať pravdu? Ak môže, v takom prípade by sme Polednicu MOHLI vnímať ako horor. Po stareninej smrti (absolútne nevysvetlenej) démon preskočí na Geislerovú a chce zabiť jej dcéru. Vcelku zaujímavá teória, čo poviete? Nanešťastie som ju vymyslel ja, nie tvorcovia; aspoň som teda nezaregistroval ani sekundové naznačenie toho, že by to celé mohlo byť takto nejako. Ak by to aj bola pravda, s témou nie je nijako robené. Ak po svete behá démon, ktorý raz za čas posadne nejakú ženu a prinúti ju zabiť jej dieťa, prečo X desaťročí trčí u bláznivej stareny, ktorá odvtedy nezabila žiadne dieťa? Tým pádom Polednica v podstate nie je nielenže horor, ale nie je ani „obyčajný“ triler, pretože od stareny nikomu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Je bláznivá a nepríjemná, ale to je asi tak všetko. A v polke filmu zomrie a nezačne vystrájať ako duch, takže ZNOVA žiaden horor.

Snáď iba démonom by sa dalo vysvetliť, prečo hrdinke začne hrabať. Bez démona to totiž vyzerá tak, že relatívne bezdôvodne. Ok, viem, nejde voda, manžel je mŕtvy, dcéra o trom nevie a na scénu prichádzajú sociálne/finančné problémy. Ale to mi príde ako dosť chabé zdôvodnenie toho, že niekto začne počuť hlasy a chce uprostred poľa zaškrtiť dieťa...

Prečo je teda Polednica mnohými divákmi vnímaná ako horor? Neviem. Fakt neviem. Sú v nej dve tri ľakačky, ale tie sú aj v Alfovi.

Pani manželka, keď videla, čo pozerám, sa ma spýtala, čo je na tom hororové. Pozerám na ňu a vravím: veď to, zlato. Veď to.

Na strane druhej, ani v Osvietení či v Teraz sa nepozeraj nie sú žiadne „okaté“ hororové prvky a pritom tie filmy dnes vnímame ako hororové klasiky. Polednica teda nečakane otvára otázku, čo nie je a čo už je horor. Myslel som si, že to viem, ale evidentne som sa mýlil. Či?

kontaktE-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Ivan Kučera on Facebook