Horory som mal vždy zo všetkých žánrov najradšej. Týmto textom chcem upozorniť na horory, ktoré nie sú príliš známe. Nedostali sa k nám do kín a niektoré možno ani len na video či do televízie a to napriek tomu, že vykazujú istý vyšší stupeň kvality. Všetko je samozrejme subjektívne, ale snažil som sa čo najobjektívnejšie vybrať najzaujímavejšie „menej známe až úplne neznáme“ horory, ktoré vznikli, no dodnes si ich mnohí diváci nevšimli a to je zle. Ponúkam vám 30 najzaujímavejších.

Cieľom tohto zoznamu je upozorniť vás na horory, ktoré vám môžu uniknúť (z dôvodu ich neuvedenia na náš trh, od kín cez televízie po video) – ale nemali by. Možno nie sú geniálne (hoci niektoré asi áno), no sú dostatočne iné, tvorivé, originálne a tým pádom inovatívne a sympaticky osviežujúce na to, aby ste si mohli dopriať luxus, že ich budete ignorovať.

Nebudem vás „šokovať“ horormi z bežnej kino distribúcie, ani béčkami a céčkami, ktoré sú neznáme právom. Ponúkam kvalitu, hoci je to zrejme dosť kontroverzné vyhlásenie.

Ďalšou podmienkou bolo, aby šlo o relatívne nový film z posledných rokov. Nie zabudnutý klenot z roku 1978. Časom možno dôjde rad aj na tie, ale dnes určite nie. Po dlhšom zamyslení sa, ktoré bolo korunované úspechom, som sa rozhodol ísť najhlbšie do roku 2008.

Tento článok v podstate nie je pre takých hardcore fanúšikov, ako som ja, nakoľko im takmer určite nepovie nič, čo už nevedia.

Ahí va el diablo (2012) Drsný mexický opus, ktorí o čo vyzerá horšie po vizuálnej stránke (ale aj to je svojím spôsobom plus – snímka vďaka tomu pôsobí mimoriadne nepríjemne, naturalisticky, naliehavo a intenzívne), o to je originálnejší a nepredvídateľnejší po príbehovej. Kým rodičia nedávajú pozor, syn s dcérou sa idú prejsť na mystickú horu, s ktorej minulosťou býva spájaný brutálny vrah. A stratia sa. A potom sa nájdu. No „tam hore“ sa im niečo stalo a tak už nie sú takí, ako predtým. Čo sa stalo? Čo videli? Čo zažili? Ako s tým súvisí jaskyňa a prečo sa preboha v ich prítomnosti trasie zem? Režisér Adrián García Boglian následne odišiel do Hollywoodu a nakrútil:

Late Phases (2014) Prekvapivo vydarená vec, ktorej veľa dal herecký výkon slepého bývalého vojaka a zaujímavý scenár. Vojnový veterán je rodinou odložený do dôchodcovského mestečka, nachádzajúceho sa v blízkosti lesov. Občas dôjde k útoku zvieraťa. Alebo to nerobí obyčajné zviera? Je to možno zbytočne dlhé a masky napriek snahe „urobiť to ručne“ a nie pomocou CGI (na čo ostatne zrejme ani neboli peniaze...) žiadny zázrak, ale ako celok to má niečo do seba.

We Are Still Here (2015) Kto sa v tom nevyzná, pomyslí si, že ide o zabudnutý klenot z roku 1977. Ako ja. Až dodatočne som zistil, že toto retro vzniklo v roku 2015! Po vizuálnej a inej stránke je to ale skutočne až desivo presná kópia filmových postupov zo 70. rokov. A originálna. Vskutku. Už tým, koľko hororových pod-žánrov stihne za hodinu a dvadsať minút vystriedať. Duchovia. Prízraky. Temné entity. Fanatické mestečko, túžiace po krvi nevinných. Posadnutie diablom. Ponožka v puse. Hardcore! Strašne krvavé a nekompromisné k postavám, ale tiež silno atmosférické. Super šupa.

Clown (2014) Predstavte si Spider-Mana. V roku 2017 sa dočkáme ďalšieho. Sympatický traumatizovaný stredoškolák, ktorý vinou vlastnej mladíckej nerozvážnosti príde o milovaného strýka a takmer tým zabije aj svoju tetu – jediných ľudí, ktorým na ňom záležalo, keď mu zomreli rodičia. Na školskej exkurzii v laboratóriu ho poštípe rádioaktívny pavúk, získa pozoruhodné schopnosti a rozhodne sa ich využívať v prospech ľudstva (hlavne New Yorku). No a teraz si predstavte, že TOTO bude režírovať chlap, ktorý nakrútil Clowna (ale aj Cop Car s Kevinom Baconom a práve tento chlapčenský film ho údajne najviac odporučil do hľadáčika producentov nového Spider-Mana) – drastickú záležitosť o chlapovi, ktorého „posadne“ mystický kostým klauna, pod ktorého vplyvom začne žrať malé deti. Je to možno menej krvavé, ako pri zmienkach o tom všetkom čakáte, ale i tak je to poriadna brutalita. Eli Roth ňou ako producent dokázal, že o čo viac sa krotí vo filmoch, ktoré režíruje, o to drastickejší je vo filmoch, ktoré „len“ produkuje. Teda, až na:

The Green Inferno (2013) Ok, Eli Roth je známe meno, ktoré poznajú aj menej rozhľadení diváci, avšak jeho kópia (pocta?) kultovému šoku Ruggera Deodata z roku 1980 Cannibal Holocaust sa k nám oficiálne nedostala. Začína sa pomaly, ale o to mohutnejšie potom šliape na plyn. Od kanibalských terorov nikto nič romantické nečaká, ale scéna, v ktorej sú americkému mladíkovi zaživa a pri plnom vedomí vytrhnuté oči, vyrezaný jazyk, všetko je to v surovom stave okamžite zjedené a následne sú mu odseknuté nohy a ruky a nakoniec hlava a telo je vypchané plnkou do kuraťa a následne upečené a zjedené kmeňom, je predsa len už troška „moc“.

Bone Tomahawk (2015) Drsná westernová jazda, neberúca si servítky. Síce to nie je až taká masakra, ako The Green Inferno, no minimálne pri finálnom „prasacom porciovaní“ vám nebude všetko jedno. Od scenára, ktorý sa svojho času umiestnil na poprednom mieste medzi najlepšími nerealizovanými scenármi, síce fanúšik čakal predsa len trochu viac, ale napriek tomu na stret skupinky pištoľníkov (v čele s mega-fúzatým šerifom Kurtom Russellom) s primitívnymi jaskynnými Indiánmi len tak skoro nezabudnete.

Zem kolov (2010) Upíri sú nuda. Strašná. Ale fakt že strašná. Aspoň pre mňa určite. Ak v nejakom filme vidím upíra, bojím sa maximálne v jednom percente zo sto. Toto sa ale relatívne vydarilo. Najviac tomu dal mentor v podaní chlapíka, ktorý si následne zahral v hore spomenutej Late Phases. Ale napriek tomu, že ide o upírčinu, čo je samo osebe klišé, stojí Zem kolov za zhliadnutie. Na upírsku post-apokalypsu sa totiž pozerá vcelku zaujímavo, pútavo a originálne: formou melanchólie a každodennej prítomnosti skepsy, dezilúzie atď. Trocha ako toto:

Exit Humanity (2011) Zombies. Podobne, ako upíri, ďalšie hororové klišé. Avšak na rozdiel od detí noci ma živí mŕtvi až tak nenudia a v tomto konkrétnom prípade tomu dosť dal dej, ktorý je umiestnený do obdobia vojny Juhu a Severu (!). Plusom je akiste i to, že o viac, než len o krv, ide snímke o melanchóliu, pomalý prístup a silnú atmosféru podporenú nostalgickým rozprávačom. Zvyšok dotvára obskúrny kasting, ktorý však ocenia len hardcore hororoví fanúšikovia (Dee Wallace, Bill Moseley, Stephen McHattie z Pontypool).

Svadobná cesta (2014) pojednáva o sympatickom páriku, ktorý sa práve vzal a na medové týždne odchádza do opustenej chatárskej oblasti pri jazere. Super prostredie, pôsobivá atmosféra, až kým chalan babu holú nepristihne v nočnom lese. Niečo sa začína diať. Ale čo? Správanie ženy je čoraz neznesiteľnejšie, až by ste jej jednu flákli. A to by ste ani muche neublížili. Vysvetlenie „toho všetkého“ som odhalil už na začiatku a to nie som žiadny génius, ale keď vám začne v noci blikať elektrika, „tak nejako“ sa dopracujete práve k takému vysvetleniu, aké zvolili aj tvorcovia. Ale zachrániť človeka zviazaním a hodením do jazera fajn nápad.

Van Diemen´s Land (2009) Toto nie je horor, ale pojednáva o kanibalizme, tak to sem dám. Najhrôzostrašnejšie na scenári je, že operuje so skutočnými udalosťami. V roku 1822 z tasmánskej trestaneckej kolónie utiekla skupina väzňov, ale skôr, než sa stihla prebrodiť nehostinnou a na potravu chudobnou novozélandskou divočinou... sa navzájom zjedla. Prežil len jeden, toho chytili, zasa utiekol, zasa nie sám a zasa jedol ľudí. Tak keď ho chytili následne, prestalo ich to baviť a popravili ho. O tomto incidente pojednáva i dokumentárne ladený film z roku 2008 Posledná spoveď Alexandra Percaea.

Labyrint strachu (2013) Skvelá atmosféra rozľahlých írskych lesov, v ktorých napriek tomu, že Íri bežne stavajú pouličné osvetlenie, sa ústredný párik úspešne stratí. Ešteže má auto. Len to predstavuje jedinú účinnú obranu pred „tým vonku“. Pred čím? Ťažko povedať. Človek? Viacerí ľudia? S akými úmyslami? Alebo ide o niečo úplne iné? Napriek problémom s logikou a základnou fyzikou a matematikou (chlap sa na sekundu otočí a behom tej chvíle niekto niečo vloží do jeho auta a stihne utiecť bez toho, aby si to drak všimol) ponúka Labyrint strachu fajn párik a množstvo nefajn, nepríjemných a napínavých momentiek. Len záver šumí do prázdna.

trilógia Ľudská stonožka (2009 – 2015) Nakoľko sa stále nájde dosť divákov, ktorí životné (?) dielo Holanďana Toma Sixa a jeho ženy nepoznajú, tak ich upozorním. Každý diel je iný, no hoci v každom hrajú tí istí herci, vždy iné postavy. Najlepší bol prvý diel. Dvojka bola vyložene nechutná, čierno-biela a pracovala s informáciou, že jednotka bola iba film. Ten si pozrie šialený čudák a na jeho základe unesie ľudí a zošije ich dokopy. Trojka pre zmenu operovala s tým, že prvé dva diely boli len filmy (jajajaj), ich režiséra Toma Sixa si na väznice pozve afektovaný riaditeľ s kancelárskou krysou a rozpútajú peklo na zemi. Americký remake pravdepodobne nikdy neuvidíme a ak áno, budú sa zošívať maximálne tak ruky.

Safe Haven (2013) Toto mnohých asi prekvapí. Z mojej strany je to tak troška podvod. Ale skutočne len tak troška. Je pravda, že celkovo poviedkový projekt V/H/S 2 JE vydarená záležitosť a treba povedať, že epizóda s bicyklom alebo UFO poviedka stoja za to. No skutočnou bombou je až brutálna pecka Safe Haven, ktorá sa rozbehne hneď od samého začiatku a už sa nezastaví. Neprekvapivo túto nonstop hororovú nálož dal dokopy šialený Gareth Evans (obe Prepadovky). Dokumentárny štáb nakrúca video v sídle tajomnej sekty a čoskoro nastane boj o život. A nie len taký nejaký hocijaký, ale taký, aký ste ešte nevideli. S pribúdajúcimi minútami tvorcovia prichádzajú s čoraz bizarnejšími nápadmi, vôbec vám ich radšej nebudem prezrádzať, lebo by ste mi aj tak neuverili.

The Canal (2014) Zaujímavý, nie zlý, ale ku koncu čoraz zmätenejší horor o chlapíkovi (Ruper Evans alias Hellboyova babysitterka z jednotky), ktorý zistí, že býva v dome, ktorého minulosť je riadne, riadne, ale fakt riadne brutálna. Stratu tempa ku koncu kompenzuje niekoľko nepríjemných scénok a náruživá - hoci krátka - erotická scéna. Na konci nebudete niektorým veciam a súvislostiam (pravdepodobne) chápať, ale i tak zostane dobrá atmosféra so snažiacimi sa hercami a režisérom.

The Barrens (2012) Chlapík, ktorý dorazil do konca sériu Saw, sa zmohol, nechal bokom (plus mínus) gore festival a nakrútil atmosférický trilerový horor o čudákovi, ktorý s rodinou odchádza do lesov, s ktorými je spájaná legenda o „diablovi z New Jersey“. V našich končinách neznámy fenomén, v USA veľká legenda. S diablom v tomto filme je to však komplikované: je skutočný, alebo v lesoch turistov unáša niečo - či skôr niekto - úplne iné? Nechajte sa prekvapiť, hoci samotné koncové rozuzlenie patrí k tomu slabšiemu z inak vcelku podareného filmu.

Mroží muž alias Tusk (2014) Kevin Smith je slávny (prevažne komediálny) tvorca, ale Mrožieho muža, film šokujúci ako máločo iné v posledných rokoch, sem jednoducho MUSÍM dať. Už z toho dôvodu, že mnohí o jeho existencii netušia. Pritom Kevin už dokončil dvojku plánovanej „voľnej trilógie z pekelnej kanadskej pustatiny“ (Yoga Hosers) a teoreticky by mal pracovať aj na tretej (Moose Jaws). Tri filmy má okrem Kanady spájať Johnny Depp v úlohe absurdného súkromného očka, čo neviem, či je dobre, nakoľko výkon v jednotke patrí k tomu najhoršiemu, čo som od neho za posledných 20 rokov videl. „Jednotka“ je však napriek nemu super. Posledné minúty ma sklamali a Kevin sa trápne pokúša na seriózne strašidelnú atmosféru priviazať humor, ktorý sa tam však absolútne nehodí. Inak je ale nápad natoľko WTF, že mi z neho nebolo tri týždne psychicky dobre.

Chlapec (2016) sa síce dostal aj do našich kín, napriek tomu si dovolím tvrdiť, že o ňom nikto nevedel a tak ho pokojne môžeme zaradiť do škatuľky „neznáme horory“. Nejde o zázrak, ale nejde ani o blbosť. Spočiatku udržuje atmosféru sympatická Lauren Cohan v úlohe americkej babysitterky uprostred britského vidieka, následne univerzum okolo čudáckych starých rodičov, starajúcich sa o bábiku (!) a hoci to ku koncu začne jemne nudiť, pri konci nás znova nakopne vcelku vydarené finále, stojace na nečakanom twiste. Takže ak máte radi bábkové horory a radi by ste videli nejaký „trocha iný“, smelo do toho.

The Hush (2016) Je sama doma. V dome. Ktorý je v lese. A zrazu sa zjaví neznámy útočník, ktorému ide bohvie o čo... Jedno z mála vydarených home invasion, ktorému dosť dáva príjemné prostredie (luxusný dom v lesoch), sympatická hrdinka + jej postihnutie. Je totiž hluchonemá. To tvorcom umožňuje prísť s viacerými osviežujúcimi nápadmi. Vôbec, celkovo ide miestami o značne originálny film (v jednej chvíli hlavná hrdinka brutálna zomiera... aby následne ožila... viem, že to znie čudne, ale nechajte sa – príjemne – prekvapiť). Choďte do toho.

Nailbiters (2012) Tvorcom, a tým pádom aj divákom, ku šťastiu chýbalo pár stotisíc dolárov na lepšie efekty + prepracovanejší scenár, ktorý by neobsahoval toľko vyložených logických lapsusov. Ak si ale odmyslíme efekty a masky, ktoré nie sú zlé, ale mohli byť lepšie, a scenár, ktorý obsahuje asi milión spôsobov, ako sa z pivnice dostať a trilión, ako účinne bojovať proti „nim“, dočkali sme sa prekvapivo vydareného komorného hororu. Najviac ma prekvapilo zloženie matka a tri dospievajúce dcéry; myslel som si, že žiadny americký filmár si netrúfne likvidovať takéto osadenstvo. Mýlil som sa.

The Pact (2012) Prekvapivý scenár sa s nami pekne zahráva: prvých 70 – 80% filmu pripomína klasickú, hoci vydarenú a miestami fakt nepríjemne a znepokojivú ducharinu... aby sa na konci ukázalo, že všetko bolo tak trocha inak a temná entita, usadená v dome, v skutočnosti len upozorňovala na krvilačné nebezpečenstvo. K tomu hŕstka desivých scén („Mami, kto to stojí za tebou?“) a sympatický kasting v čele s Caity Lotz (ktorá je v nohavičkách na motorke na zožratie) a Casperom Van Dienom (fakt!).

Martyrs (2015) Čože?! Martyrs a neznámy horor?! Veď ten kanadsko-francúzsky Laugierov exploitation z roku 2008 predsa pozná celý svet! Či? Či! Reč je totiž prekvapivo o americkom remaku z roku 2015, o ktorom sa hovorilo dlhé roky a keď nakoniec predsa len prišiel, nikto mu nevenoval prílišnú pozornosť a tí, čo ho predsa len videli, uspokojení príliš neboli. Mne sa však páčil viac, ako originál. Vydarený kasting, desivý „reálny“ scenár a fascinujúci záver, v ktorom sa dozvieme, prečo sa hodinu a pol diali všetky tie príšerné, otrasné krvavosti. Iste, rovnaký scenár mal aj originál, ale práve až pri remaku mi docvakli niektoré veci, ktoré mi ušli pri origináli. „Užil“ som si každú ranu z brokovnice. Užijete aj vy? Možno.

Green Room (2015) Spočiatku nezáživná nuda s drsnou kapelou len o čosi drsnejšou, než dve mačiatka brutálne útočiace na klbko vlny, ale postupne sa to rozbehne a po nástupe Patricka Stewarta a „červených šnúrok“ to chytí hnusný, odpudivý, surový, nekompromisný, drsný, brutálny, skurvený a bezvýchodiskový drajv a už ho to do začiatku záverečných titulkov nestratí. Rozhodne sa nedá hovoriť o „čistom“ horore, toto je skôr kombinácia trileru, home invasion či hixploitation, ale trvám si na zaradení tohto vydareného kúsku do tohto zoznamu.

F (2010) Drsná noc na škole, v ktorej dochádza k stretu žiakov a učiteľov s tajomnými maskovanými psychopatmi, ktorí všetkých vyvražďujú. Príjemne nepríjemne strašidelná záležitosť. Režisér to bohužiaľ v budúcnosti moc nezvládol a následne prišiel s béčkom Storage 24 a s béčkom Temná strana dvier, ktorý bol síce umiestnený do Indie a ponúkol zaujímavého „rukového démona“, ale to bolo asi tak všetko (napriek tomu, že produkoval Alexandre Aja). F si však pozrite. A to aj v prípade, že nie ste učitelia.

Cooties (2014) Humor je smrť hororu. Na tom si trvám a zrejme nikdy ma nepresvedčíte o opaku. Ale i ja uznávam, že približne raz za sto (až dvesto) rokov sa ale objaví niečo dobré na tomto poli. Vydarený odľahčený horor, ktorý ma baví a hoci Cooties nie je dokonalá záležitosť, brutálny stret učiteľov so žiakmi základnej školy (!) ma fakt poriadne bavil. Elijah Wood sa nestráca, ale ide skôr o tímovku drsných učiteľov, ktorí proti svojim nakazeným žiakom neváhajú použiť akékoľvek zbrane a postupy, pričom im velí drastický telocvikár.

Pontypool (2008) Jeden z mojich namilovanejších filmov z tohto zoznamu. Fakt veľmi netradičná zombíčina, kde sa nákaza prenáša slovami (!). Strašne veľa tomu dáva démonický výkon Stephena McHattieho v hlavnej úlohe rozhlasového moderátora, ktorý je s pár kolegami v noci zavretý v zasneženom štúdiu a pokúša sa vyrovnať s pekelnou situáciou „tom vonku“. Asi je to v kombinácii s hororovým žánrom dosť zvláštne použitie, ale ide o veľmi príjemný a sympatický horor, v ktorom paradoxne čím menej sa toho deje, tým lepšie.

The Sacrament (2013) Ti West je známy hororový režisér (Cabin Fever 2, The House of the Devil, The Innkeepers), ale paradoxne najlepší výkon odviedol asi v The Sacrament, čo je paradox, nakoľko ide o trilerový teror bez nadprirodzených prvkov. Najdesivejšou vecou je tu šialený pastor, ktorý svoje ovečky manipuluje do strašidelne obrovskej miery... a uprostred toho bezmocne postáva malý filmársky štáb. Ak máte z nejakého zvráteného dôvodu radi trilery z prostredia šialených siekt, siahnite aj po tomto vcelku vydarenom kúsku.

Dark Was the Night (2014) Postavy v čele s obrovským Kevinom Durandom sú natoľko sympatické, že záver je snáď až príliš krutý. I tak ale solídny a ľahký nadpriemer s vynikajúcou prvou polovičkou, kedy sa šerif zaspatého kanadského mestečka musí potýkať s nevysvetliteľnými „stopovými“ úkazmi, z ktorých sa následne vykľuje smrteľné nebezpečenstvo. Keď sa začne hrať s odokrytými kartami, už to nie je tak úplne ono, ale napriek tomu stále fajn. Aspoň ja som sa teda dobre a atmosféricky bavil.

Dobrú noc, mami (2014) Poznám len minimum kvalitných rakúskych filmov a len jeden jediný kvalitný rakúsky horor (Anatómia je nemecká!). Predstavte si dom. Pri lese. Všade krásna príroda. Veľký dom. Žijú tu dvaja malí bratia. Asi majú prázdniny. V dome spolu s nimi žije aj mama. Tá však v minulosti mala nehodu a tak má stále obväzmi obviazanú hlavu. Okrem fyzického zranenia evidentne nie je úplne v poriadku ani po psychickej stránke. Snímka sa prekvapivo nevyhne ani hŕstke gore, ale stojí skôr na atmosfére prvej polovici, kedy tušíme, že niečo nie je v poriadku, ale nevieme, ČO presne. Nakoniec príde aj slušný twist.

The Woods / The Hallow (2015) Jedna rodina – otec, mama, novorodenec a pes. A dom. Ich dom. Dom uprostred pochmúrnych lesov, plných starobylých legiend. Kto sú a čo chcú? Lebo niečo evidentne chcú. Evidentne stále žijú. Prežili do dnešných dní a niečo zákerné a veľmi zlé chystajú. A keďže poruke nie je nikto iný, vyberú si práve nových prisťahovalcov. Bude to veľmi dlhá noc. Snímka bohužiaľ nenaplnila očakávania – odohráva sa viac v dome, ktorý je v lesoch, než v lesoch samotných. Čo je dosť veľká škoda, pretože tie lesy sú krásne. Inak ale v pohode. V univerzum sa budete jemne strácať, no dizajn „obyvateľov lesa“ je pôsobivý.

Aux yeux des vivants (2014) Séria TCM resp. Leatherface ma nikdy moc nebavila, ale na najnovší diel, ktorý by sa k nám mal dostať tento rok, som zvedavý. Stojí totiž za ním drsná autorská dvojka Bustillo & Maury. Tá v minulosti zaujala home invasion brutalitou Vnútri a predovšetkým detským (ale riadne krvavým) letným dobrodružstvom Aux yeux des vivants. Traja chlapci za mestečkom objavia hrôzostrašné kulisy, ktoré náhle ožívajú a ukazujú im peklo na zemi. Síce sa im podarí v poslednej chvíli utiecť domov, ale zlo si ich v noci nájde aj tam, pevne rozhodnuté nekompromisne ich vyvraždiť. Stoj čo stoj. Vrátane rodín a babysitteriek, ktoré chlapcov v tú strašnú noc obklopujú.

kontaktE-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Ivan Kučera on Facebook