Ako k prvému som sa pred rokmi dostal nie k poviedke, ale k filmu Scotta Hicksa Srdce v Atlantíde. Nakrútil ho Uganďan Scott Hicks, režisér Žiary, ktorou dal svetu jedného z najlepších hercov, skvelého, skromného, milého a ľudského Geoffreyho Rusha. Praví kingovskí fanúšikovia však vedia, že keď sa povie „Srdce v Atlantíde“, situácia je podstatne komplikovanejšia. V skutočnosti nejde len o jeden príbeh, ale o rovných päť.

Na začiatok si ujasnime pár dôležitých vecí technického charakteru. Film Srdce v Atlantíde pochádza zo zbierky súhrnne nazvanej Srdce v Atlantíde. Obsahuje 5 navzájom prepojených príbehov, ktorých hrdinami sú postavy z prvej poviedky Bobby, Carol, Sully a okrajovo Willie. Tá sa volá Ničomní muži v žltých plášťoch, pričom ale zbierka obsahuje aj poviedku s názvom Srdce v Atlantíde. Kurióznou bizarnosťou je, že film Srdce v Atlantíde nevznikol podľa poviedky Srdce v Atlantíde, ale Ničomní muži v žltých plášťoch. Prečo taký chaos? Neviem, ale tipujem, že filmárom názov Srdce v Atlantíde prišiel pôsobivejší.

Zbierka okrem Ničomných mužov a Srdca obsahuje ešte poviedky Slepý Willie, Prečo sme boli vo Vietname a Nebeské tiene noci padajú (žiadna nebola sfilmovaná). Pojem „poviedky“ však nie je úplne na mieste. Stephen King vytvoril množstvo zbierok poviedok, niektoré skvelé, niektoré nie skvelé, ale Srdce v Atlantíde NIE JE klasická antológia. Áno, jednotlivé príbehy sú odlišné a oddelené od seba X rokmi a sú „uzavreté“, ale všetky spolu nejako súvisia. Napríklad Carol z Ničomných mužov vystupuje aj v Srdci v Atlantíde, už nie ako dieťa, ale ako vysokoškoláčka. Hrdinom tretej poviedky je magor, ktorý ju kedysi dávno, ešte keď bola malá, zmlátil. Hrdinom štvrtej je kamoš Bobbyho a Carol Sully. A Carol a Bobby sa objavia v poslednej poviedke. Žiadna z poviedok nie je „klasický King" – rozhodne nejde o žiadny horor, ani teror. Snáď iba Ničomní muži majú troška blízko k tomu, čo si predstavíme pod pojmom „King“, ale ani tí nie sú žiadnym hororom, ale mysterióznou retro drámou. Zvyšné štyri poviedky už vonkoncom neobsahujú ani len tú štipku mysteriózna. Ide o civilné psychologické drámy, prostredníctvom ktorých sa King pozerá na vojnu vo Vietname – tragédiu, s ktorou sa jeho generácia nikdy úplne nezmierila.

Ešte dodám, že knižka v Čechách prvý raz vyšla v roku 2001, ale rýchlo sa vypredala a dotlač bola až v roku 2015. Ja som sa k nej dostal vďaka svojej pani manželke a jej pražskej spojke Cornonovi.

FILM

„Bola dnes doobeda vystrašená, ranená a zahanbená a keď v takomto stave niekoho vidíme, vidíme ho v tom najhoršom svetle.“

V mysterióznej snímke Srdce v Atlantíde (2001) hral Anthony Hopkins tajomného dôchodcu Teda Brautigana, ktorý sa pred niečím ukrýva, ale vydarené výkony podali i detskí herci v čele s tento rok za zbytočných okolností zosnulým Antonom Yelchinom. V snímke mal cameo David Morse, ktorý dva roky predtým zaujal ako pravá ruka hlavného bachara Toma Hanksa v Zelenej míli pod taktovkou Franka Darabonta.

Hoci scenár napísal skúsený a dôstojný William Goldman (Maratónec, Stepfordské paničky, Butch Cassidy a Sundance Kid, Lovci levov, Chaplin, Generálova dcéra, Oscar za Všetkých prezidentových mužov alebo kingovky Misery nechce zomrieť a Pavučina snov, ale tú radšej nespomínajme), po príbehovej stránke to nebol žiadny veľký zázrak. Dej bol relatívne neoriginálny, predvídateľný, zjednodušujúci a na podnose ponúkal dosť veľa klišé. Zvláštne bolo, že mi scenár pripadal odfláknutý ešte predtým, než som si prečítal literárnu predlohu. A po jej prečítaní to môžem potvrdiť. JE odfláknutý.

No o čosi dôležitejšie je to, že NAPRIEK TOMU to nie je zlé. Film sa mi napriek slabému scenáru páčil. Okrem vydarených hereckých výkonov a zručnej réžie, ktorej hladký priebeh umožňoval divákovi pozabudnúť na pomerne triviálnu zápletku, sa snímka mohla spoľahnúť predovšetkým na poetickú retro atmosféru konca amerických 50. rokov. Svet vtedy pôsobil nevinne, no už mal za sebou dve svetové vojny a v USA sa všetko pomaly ale isto blížilo k magorovi Nixonovi a brutálnej vojne vo Vietname, s ktorou sa generácia Stephena Kinga nikdy nevyrovnala a ktorá navždy ovplyvnila životy ako Bobbyho, tak Sullyho a Carol (ako ukážu nasledujúce poviedky, odohrávajúce sa neskôr). Vlastne by sa dalo povedať, že táto „zbierka“ je o vojne vo Vietname. Nie o kartách, ktorými sa Stephen King ventiloval z traumy z jeho vlastnej posadnutosti (drogami a alkoholom), ani o ničom inom. Je samozrejme o tom a o všeličom ďalšom, ale v prvom aj druhom rade je bez debaty o Vietname.

Deťom to však bolo ukradnuté. Letné prázdniny, dospievajúci chlapec Bobby Garfield a jeho kamoši Sully a Carol, ale i pouliční nepriatelia, samozrejme prvá pusa/láska, problematickí rodičia s ich pre deti nepochopiteľnými starosťami a v podkroví bývajúci záhadný postarší pán, ktorý sa počas jedného horúceho leta stane chlapcovým najlepším priateľom.

Už vtedy som ako obrovský fanúšik Stephena Kinga pochopiteľne vedel, že ide o spracovanie diela môjho najobľúbenejšieho autora, no konkrétne túto knihu som nečítal. Neskôr som sa k nej síce snažil dostať, ale bez úspechu, nakoľko český preklad bol všade vypredaný a to napriek tomu, že nešlo o žiadne polozabudnuté dielo z konca 70. dielov, ale o pomerne čerstvú záležitosť z roku 1999.

FILM VERZUS KNIHA

„Každý list bol ako prácny nádych milovanej osoby, ktorej smrť sa nevyhnutne blíži. Ešte jeden nádych.“

V prvom rade: Vo filme o žiadnych ničomných mužov v žltých plášťoch nejde. Žiadne napojenie na Temnú vežu, žiadne vulgárne „živé“ autá, ale iba obyčajní, nudní chlapi v klobúkoch, zrejme Hooverovi agenti FBI. Blbé rozhodnutie a to hovorím ako niekto, koho Temná veža nudila do takej miery, že sa zasekol pri Pustinách. Z „mimozemšťanov“ sa stali agenti FBI, ktorí jazdia v normálnych čiernych autách, nosia klobúky a Teda chcú preto, aby im pomáhal hľadať zradných komunistov. Povráva sa, že keď to Stephen King videl v kine, prekotilo ho.

Film nie je druhý Shawshank, ani ďalšia Dolores Claiborne, to ozaj nie, avšak oproti tomu, čo si bežne predstavíme pod slovným spojením „filmová kingovka“, šlo o ľahký a príjemný nadpriemer, ktorý miestami, avšak bohužiaľ nie moc často, pripomínal najlepšie pasáže z kultovky Telo alias Pri mne stoj!. I bez znalosti knižnej predlohy mi však scenár pripadal povrchný, zjednodušujúci a až podozrivo priamočiary.

Tvorcovia obrezávali tak dlho, až zarezali a dostali sa do vlastnej pasce. Dám príklad: Na rozdiel od poviedky, kde šlo o úbohú suku, ktorú bolo nemožné nenávidieť, Bobbyho filmová matka nie je žiadna extra mrcha, len trocha ostrejšia ženská. Úbohý ústupok (ale voči komu???). No OK, beriem, čo sa dá robiť, mohlo to dopadnúť aj horšie, páni producenti. Lenže! Vinou toho potom pôsobí nevierohodne, keď matka pristihne Teda pri ošetrovaní Carol a zle to pochopí ako pedofíliu a predvedie mu nechutný hysterický výstup. V knihe sa dal pochopiť, pretože v knihe to bola mrcha, ktorá ho od prvej chvíle nenávidela (a podozrievala z pedofílie), no vo filme je to bežná ženská a ich vzťahy rozhodne nie sú nijako vyhrotené, ba ani napäté. Preto pôsobí jej prerod v mrchu nepatrične a nerealisticky. Len v jednej scénke sa zamyslí a chce sa syna spýtať, či sa ho Ted „nedotýka“, ale potom si radšej zahryzne do jazyka.

Hoci mnohé kľúčové scény William Goldman odflákol a filmu chýba údernosť skutočne nezabudnuteľných a strhujúcich drám, stále ide o príjemný nadpriemer. Pokojná atmosféra s retro soundtrackom, fajn herci v čele so skúseným Hopkinsom (ktorý ale evidentne ide na dosť rutinného autopilota), viacero fajn scénok a dojemné rámcovanie príbehu scénami s už dospelým Bobbym. Veľkou zmenou je dorozprávanie osudov Carol a Sullyho. V poviedke Ničomní muži v žltých plášťoch sme sa ich konce nedozvedeli, takže tým pádom v Ničomných mužoch nebola dojemná záverečná scéna, v ktorej dospelý Bobby na ulici stretáva Carolinu dcéru.

Zlým rozhodnutím bolo, že si Bobby na konci hajzlika Harryho Doolina zámerne nepočkal (ako v knihe), ale bol k jeho zmláteniu v podstate donútený (samotným Doolinom). Je to úbohý ústupok voči divákovi. Pritom divák nič také nechcel, proste len producenti sa báli, ako by diváci Bobbyho vnímali, ak by si mamrda, ktorý mu zmlátil frajerku, zámerne napadol v lese. No ako asi, vy predposratí zbabelci. Chudák úbožiak Harry Doolin, akoby to preňho nebolo dostatočne ponižujúce, filmári z neho urobili utajovaného transvestitu. Fakt nízke.

Veľmi skratkovito pôsobia tiež obe návštevy baru. Žiadne nadšené prijatie knižničného preukazu do dospeláckeho oddelenia – filmový Bobby nemá knižky v láske a v priebehu filmu sa na tom nič nezmení, nieto ešte aby začal byť posadnutý Pánom múch. Žiadne pohľadnice, žiadna kamoška Carolinej mamy, ktorá zastaví prvý útok psychopata Harryho Doolina na Carol. Nie, rovno Ted.

Veľmi negatívne vnímam koniec. V poviedke sa Bobby už nikdy (zrejme) nedokázal spamätať z nechutnej a slabošskej zrady, ktorú na ňom a na Tedovi spáchala jeho úbohá matka. Stal sa výtržníkom, lumpom, zlodejom. Chlapíkom, ktorého som vnímal ako prequel Esa Merrilla. Alebo ako niečo, čo by vyrástlo z Chrisa Chambersa, ak by nemal Gordieho, ktorý ho ťahal hore. Je to krutý, ale férový záver. Vo filme sa syn a matka udobria. Vinou tohto hlúpeho, nerealistického a trápne zaliečavého (až úbohého) rozhodnutia sa rozpadá romantická linka medzi Bobbym a Carol. Kým v poviedke by ho Carol pravdepodobne milovala, ale zničil si to u nej on sám agresívnym správaním (následné presťahovanie to len dorazilo do tragického konca), vo filme Carol uprostred vešania oblečenia na šnúru vykríkne „Musím ísť urobiť šalát!“ a zmizne z filmu a Bobbyho života. WTF roka?

SRDCE V ATLANTÍDE

„Nemal by si byť na seba tvrdý.“ Ale Ted mal v očiach unavený pohľad, ako keby vedel, že od dnešného večera Bobby nedokáže byť na seba iný.

TOTO je skutočné poviedkové Srdce v Atlantíde. Dosť zvláštny názov; ak som ho správne pochopil, je kombináciou toho, že hlavný hrdina poviedky, Pete, pokladá vysokú školu, na ktorej sa učí, za potápajúcu sa Atlantídu. A srdce je kartová hra.

Hrdinovia poviedky, študenti vysokej školy, sú posadnutí kartovou hrou a to do takej miery, že mnohých zničí. Tí, ktorí majú viac rozumu, sa z posledných síl snažia na škole udržať, pretože vedia, že inak zomrú vo Vietname. No je to ťažké, lebo posadnutosť kartami ich oberá o posledné zvyšky zdravého rozumu.

Petea pred kartami varuje Carol, bývalá Bobbyho frajera, ktorá tu tiež študuje. Spočiatku sa len mihá, ale nakoniec má celkom veľký – a dojemný – priestor. A evidentne rada píše listy na rozlúčku. Kým Petea ovládajú karty, Carol sa čoraz viac zapája do protestov proti Vietnamu.

Objavujú sa nové informácie ohľadom Ničomných mužov v žltých plášťoch – Carol Peteovi spomína, ako ju kedysi napadli baseballovou palicou, ako jej pomohlo istý starší pán, ktorý býval u Bobbyho mamy a v neposlednom rade spomína na Sullyho, s ktorým síce chodí, ale zdá sa, že vzťah na diaľku melie z posledného a je len otázkou času, kedy sa zlomí. Sully priamo v deji nevystupuje, zakaždým je iba spomínaný. Nakoniec sa rozídu a každý si ide životom po svojej ceste. Ako sa dozvieme z nasledujúcich poviedok, Carol vstúpila do radikálneho združenia, bojujúceho krvavými spôsobmi voči krvavej vojne vo Vietname, nakoniec oficiálne zomrela, no v skutočnosti prežila a pod zmenenou identitou na staré kolená učí matematiku. Sully narukoval do Vietnamu, kde utrpel závažné poranenie, ale nakoniec paradoxne zomrel doma v USA. Z Bobbyho vyrástol grázel, ktorý sa ale nakoniec „spamätal“, usadil sa, oženil sa a mal deti. Už zostarnutí Bobby a Carol sa stretávajú v rodnom mestečku na Sullyho pohrebe.

Poviedka Srdce v Atlantíde sa začína veľmi nezáživne, rozvláčne a nudne. Pripomínala mi Kto chytá v živote, čo bola taká nudná kniha, že som s ňou sekol po asi 30. stranách. Našťastie následne začala pripomínať Posledný kabriolet, čo je jedna z mojich najobľúbenejších kníh. Stephen King si dosť pomohol dojemnými pasážami, v ktorých „pozerá do budúcnosti“, spomínajúc, ktorý z Peteových spolužiakov ako dopadol, ktorý zomrel a ktorý prežil, ale možno mal radšej zomrieť. Nakoniec zostávajú veľmi príjemné pocity z príbehu o dosť nepríjemných a smutných veciach.

SLEPÝ WILLIE

„Dnes večer nie – s tými jeho umazanými chlapčenskými pästičkami. Ale malí chlapci vyrastú.“

Hoci by sa mohlo zdať, že táto poviedka s prvými dvoma nijako konkrétne nesúvisí, stačí lepšie zaloviť v pamäti a uvedomíte si, že samozrejme súvisí. Willie totiž predsa nie je nikto iný, než jeden z násilníkov, ktorí zmlátili Carol. V tejto poviedke je Willie už dospelý a vydáva sa za vojnového veterána a žobráka. Absolútne ma to nezaujalo, hrozne nudné a viaceré dejové motívy zostávajú nepochopiteľne otvorené (čo s policajtom?).

PREČO SME BOLI VO VIETNAME

„Jej smrť zrušila nielen kúzlo, ale priamo zmysel detstva. K čomu bolo detstvo dobré, keď vás dovádzalo k takým veciam? Mizerné oči a mizerný krvný tlak bola jedna vec; mizerné idey, mizerné sny a mizerné konce zasa iná. Stratil si nevinnosť, keď si vyrástol, no dobre, to vedeli všetci, ale musel si stratiť tiež nádej? Na čo bolo dobré v jedenástich bozkávať dievča na Ferrisovej škole, keď si mal o jedenásť rokov neskôr otvoriť noviny a dozvedieť sa, že uhorela v nejakom opustenom baraku v nejakej opustenej slepej ulici? Na čo bolo dobré pamätať si jej krásne poľakané oči alebo ako jej slnko svietilo vo vlasoch?“

Tento príbeh patrí Sullymu, ktorý bol vo Vietname a hoci sa prekvapivo vrátil (hoci nie v jednom kuse), nakoniec ho Vietnam aj tak dostal. Je to podobné „bezpríbehové“, ako Slepý Willie, ale tentoraz máme k dispozícii sympatickejšiu postavu, takže sa to dá prežiť.

NEBESKÉ TIENE NOCI PADAJÚ

„Štyridsať rokov je dlhá doba. Ľudia rastú a rastú a tie deti, ktorými kedysi boli, nechávajú za sebou.“

Dojemný, krásny, smutný a férový koniec. Dospelý Bobby a Carol sa stretávajú vďaka Sullymu pohrebu. Poplakal som si nielen vďaka tomu, ale i vďaka pár pekným žmurknutiam na predošlé príbehy – Carol si spomenie na svoju vysokoškolskú lásku a Bobby na milovaného Teda.

A KONIEC

„Nepamätala si (pokiaľ to vôbec niekedy vedela), že Randy Garfield bol naozaj milý chlap, ktorý by sa s každým rozdelil o poslednú košeľu. V škatuli, ktorú schovávala, nebolo pre také veci miesto. Bobby si pomyslel, že to musí byť strašné, potrebovať takú škatuľu.“

Zbierka Srdce v Atlantíde je Kingovým pokusom vyrovnať sa s jedným z najväčších morálnych problémov jeho generácie – kontroverznou a „zbytočnou“ Vojnou vo Vietname. Neamerickým čitateľom by zbierka teoreticky tým pádom nemala nič hovoriť, našťastie je ale Stephen príliš dobrým rozprávačom na to, aby nudila. Je pravda, že tretia a štvrtá poviedka sú fakt dosť strašné a miestami až zúfalo nudné. No prvé dve a posledná situáciu dosť výrazne zachraňujú, nakoľko ponúkajú dobré postavy a Vietnam je v nich už len okrajovou, hoci stále dominantnou, postavou.

kontaktE-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Ivan Kučera on Facebook