„Boli sme si príliš podobní, Gina. Obaja príliš cholerickí, obaja príliš tvrdohlaví, obaja príliš opojení sami sebou a oboch nás nepokoj príliš hrýzol vo vnútornostiach. Napriek tomu som si vždy myslel, že nakoniec skončíme spolu. Ale nie takto. Toto je duša mojej mŕtvej priateľky. Bola mojou priateľkou. Spoluaktivistkou. Spoluobžalovanou. Milenkou. Sokom. Zahorknutým nepriateľom. A teraz je mŕtva a ja som strážcom jej duše. Boh vie, že som na veľkú zodpovednosť zvyknutý. Dojednal som niekoľkomiliónový obchod. Zodpovedám za životy ľudí, za osud celých komunít. Ale za niečo takéto nikdy. Keď dostojím svojim záväzkom, Ginina duša konečne nájde pokoj, ktorý si zaslúži. Keď to poseriem... keď to poseriem, bude navždy stratená. A pribudne ďalší duch, ktorý ma bude chodiť po nociach strašiť. “ s. 82 – 83

Jedno je isté hneď na začiatku. Hneď po pozretí si lesklej obálky. Pri letmom prelistovaní voňavých stránok. Pri prečítaní si úvodného slova Eda Brubakera. Po prečítaní si prvých stránok pokračovania Zeme Indiánov, Kasína v rytme boogie a Mŕtvych matkách. Je to proste isté ako smrť: Skalpy sú panebože fakt príšerne dobrá séria. Ale fakt, bejby!

Zlý kôň sa objaví len na začiatku a zvyšok zošita sa tvorcovia sústredia na kontroverzného náčelníka rezervácie, Lincolna. Nemusíte mať však hlavu v smútku, je to natoľko perfektne prepracovaná postava, že jej začnete rozumieť. Ak ste to náhodou nezačali robiť už v niektorom z minulých zošitov. Voľný pád sa iba mihne, Nitzovi patrí len jedno okienko. Ale nevadí - náčelník je autoritatívna a „obrovská“ postava, ktorá dej absolútne suverénne, desivo sebavedome a bez jediného zaváhania ťahá dopredu. Až sa bojíte, čo vás čaká na ďalších stránkach, pretože podvedome tušíte, že nič pekné to byť proste nemôže. Jeho mrazivý finálny monológ výrazne pripomína monológ Kingpina z konca prvej série Daredevila – postava, ktorá sa dovtedy správala vyložene agresívne a negatívne, ale neuvedomovala si to a pokladala sa za hrdinu (toľká zvrátenosť!), sa prestáva na niečo hrať, dáva si dole z očí ružové okuliare a pozrie sa pravde do očí: som hajzel a iný už nebudem. „Nikto mi nepostaví sochu. Nikto po mne nepomenuje žiadny sviatok. Ale to nevadí. Pretože na duchov je lepšie zabudnúť. A kto má čas otravovať sa mŕtvymi? Už tak dá dosť práce proste len žiť.“

Séria Skalpy je pozoruhodná nielen intenzívnou kresbou a poctivou trilerovo-kriminálnou zápletkou, ale i práve mimoriadne kvalitnými postavami. V štyroch zošitoch, ktoré sa k nám zatiaľ vďaka českému Crew prekladu dostali, sa nevyskytla snáď ANI JEDNA, ktorá by bola nezaujímavá, nudná, neoriginálna, tuctová, nenápaditá a jednoduchá. Ak niektorá z množstva postáv, ktorými je mizerná Prériová ruža zabývaná, urobí niečo brutálne, dá sa to svojím spôsobom pochopiť a to dokonca i „trojkový“ zvrat, kedy Dieselový motor zastrelil chlapca. V štvrtej časti má Diesel len cameo (a Ten, kto chytá ani to), no i minimálny priestor stačí na to, aby ste tomu, čo urobil, svojím spôsobom chápali; ak by ste boli agent FBI v utajení a z ničoho nič by po vás vyštartoval chlapec so strelnou zbraňou a začal po vás strieľať, čo by ste urobili? No vidíte.

Vďaka retrospektívam sa z na prvý pohľad klišé postáv čitateľovi priamo pred očami stávajú zaujímaví, viacrozmerní ľudia so strašnou minulosťou, ktorá z nich nevyhnutne urobila monštrá a skrachovancov.

Séria neprestáva prekvapovať a ide mimoriadne do hĺbky, čo sa psychológie a motivácií postáv týka. I postava, ktorá bola doteraz prezentovaná ako pre dej vedľajšia, nedôležitá a nepodstatná, sa s trochou snahy zmení v živého muža alebo ženu. Tento krát sa reštartu dočkali Carol a Dino, hoci tí na to mali nábeh už v minulých zošitoch; už z nich bolo jasné, že nejde o „štandardné“ postavu a že „čosi“ ukrývajú. Bohaté panoptikum parádne prekreslených (psychologicky... ale i vizuálne) postáv dopĺňajú mrazivé scény, ktoré keby sa objavili vo filme, do roka by skultoveli (desivý monológ na tému Moja prvá – a rozhodne nie posledná – vražda).

Nové postavy perfektne zapadajú do známeho univerza, staré postavy si sem-tam dajú prestávku, ale o to ráznejšie sa v nečakanej chvíli potom prihlásia o slovo a po krvavý a erotický detail sa nejde ďaleko. Snáď iba verný Šunka doteraz nedostal poriadny priestor, ale keď vidím, ako sa jednotlivé postavy vyvíjajú (pomocou flashbackov), som si takmer istý, že čosi podobné skôr alebo neskôr čaká i náčelníkovu pravú ruku.

Jediným mínusom, ale je to značne, značne, ZNAČNE čudný mínus, by som označil toto: Občas je to troška akoby až naťahovanie typu „no čo, ako by sme to natiahli ešte na ďalšiu kapitolu s 10. stranami? Aha, vidíte. Pozrime sa na zúbok tomu mladému upratovačovi, čo sa mihol v úplne prvej časti“. Pozrú sa a zrazu je z toho jedna z hlavných postáv. Z asi desiatich, ehm, čo je teda akože relatívne ozaj dosť. No hoci to pripomína naťahovanie času za každú cenu, v skutočnosti aj toto čudné mínus je poriadne veľké plus, nakoľko vytvorili dokonalo komplexnú víziu prekliatej indiánskej rezervácie, kde každý pozná každého a každý, hoci na to nevyzerá, môže v konečnom dôsledku výrazne zasiahnuť a ovplyvniť beh udalostí. Kým Dashova mama žila, šlo o nudnú postavu, ale len čo zomrela a tvorcovia nás začali bombardovať jej flashbackmi, začala ma ohromne zaujímať. Alebo Carol. Najskôr len feťácka kurvička, ale v Hryzení vo vnútornostiach príde mohutná dávka retrospektív a zrazu pred nami stojí skvele vyprofilovaná postava, u ktorej ide na samovražedný mód.

I vinou tohto „mínusu“ sa možno až príliš odďaľuje hlavná zápletka (Dash ako tajný agent), takže kým v predchádzajúcich Mŕtvych matkách bol prekvapivo dôležitou postavou Voľný pád, ktorý na rozdiel od Dasha nepozabudol na to, že je stále strážcom zákona, v Hryzení vo vnútornostiach dostal len cameo a je nám povedané, že „niekde niečo rieši“. No, ďakujem pekne :-) každopádne, Skalpy sú fakt pozoruhodná komiksová séria a som veľmi rád, že som jej verným čitateľom a obrovským fanúšikom. A ďakujem pani manželke, ktorú som si vychoval tak, že ma pravidelne na meniny, narodeniny alebo Vianoce zásobuje novými dielmi.

kontaktE-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Ivan Kučera on Facebook