Chcete napísať kvalitnú žánrovú poviedku? Teoreticky to nie je ťažké. Po X rokoch písania som dospel k nasledujúcemu receptu. Dobrá hororová poviedka v podstate nie je vec ktovieako náročná na napísanie. Môžem sa mýliť, ale aj nemusím. Potrebujete k tomu štyri ingrediencie.

Prvú – Atmosféru miesta

Originálne miesto odohrávania. Samozrejme, môžete dej umiestniť „všeobecne“, „kamsi“ do mesta alebo proste „niekam“. Prostredie ale v najlepších poviedkach tvorí základ. Ak nemáte základ, neuvaríte z toho bohvieakú polievku. Problém mnohých poviedok je v tom, že i keď sa odohrávajú v atraktívnom prostredí (chata uprostred lesov, zaspaté mestečko, výletná loď, podzemná baňa...), autori nedokážu dané prostredie opísať dostatočne zaujímavo a tak, aby bolo jednou z hlavných postáv poviedky. Sú alebo príliš všeobecní alebo naopak príliš popisní, až z toho robia skôr opis („vľavo dub, vpravo buk a medzi tým chodník“).

Niektorí to našťastie vedia. Keď si spomeniem na Kukuričné deti Stephena Kinga, je to radosť. Vidím vyľudnené ulice, pozatvárané obchody so zastaranými cenami v neumytých výkladoch a bezmocne odstavené autá, cítim hnoj a počujem vzdialený šuchot drsných kukuričných listov a vietor, s príchodom večera zlovestne sa stupňujúci. King výborne spracoval „nepoškvrnenú americkú divočinu“ aj v poviedke Pán v čiernom obleku alebo novele Telo. Vynikajúci v tvorbe „atmosféry miesta“ bol i Lovecraft, ktorého lesy boli plné pekelnej atmosféry so stopami dávnej, alebo možno nie až tak dávnej mimozemskej civilizácie, kde psy štekali do noci a vietor kmásal stromy.

Ja sám som napísal veľa hororových/trilerových poviedok, kde prostredie tvorilo zásadnú os. Neviem, či sa mi podarilo "poriadne" opísať dané prostredie. To musia posúdiť iní. Ale mal som napr. nočnú benzínku počas vianočných sviatkov, umelo vytvorené jazero uprostred lesov alebo kanály.

Druhú – Postavy s „presne“ dávkovanou psychológiou

Toto je troška zákerná záležitosť, pretože sa ľahko môže vymknúť kontrole. Poviedka síce potrebuje dobré postavy, veď kto chce tráviť svoj vzácny voľný čas s blbými? Lenže musíte byť svojím spôsobom povrchní. Vytvoriť dobré, zaujímavé a ideálne aj sympatické postavy. Musíte si ale zároveň dať bacha na dve veci.

a) Nepreháňať to s ich počtom. Píšete poviedku, nie Pána prsteňov, preto je ideálne mať čo najmenej postáv. Neviem, či jednu alebo tri, to už je pravdepodobne fuk, no dvadsať ozaj nie. Ja som mal v Starom zvyku jedného Indiána a bohato to stačilo.

b) Nepreháňať to s ich psychológiou. Máte „tak akurát“ postáv? OK. Sú dobré? Paráda. Rozhodne to ale s nimi, pokiaľ píšete hororovú poviedku a nie poviedku o vzťahoch, nepreháňajte. V poviedke je dôležitý príbeh, nie postavy. Znie to možno hrozne, ale poviedka skutočne nie je miesto vhodné na hru s postavami. Nechcem tvrdiť, že postavy v hororovej poviedky musia byť tupými figúrkami, to tiež nie je dobre, no riešiť v nej hrdinov sexuálny život, pričom nemá s dejom nič spoločné, je hovadina. To robte v románe, kde je priestor i pre veci nie nutne súvisiace s dejom. V poviedke to ale nerobte. Avšak! „Niečo“ tam mať musíte, pretože ak „to“ tam nemáte, postavy sú čitateľovi ukradnuté, na deji mu ktovieako nezáleží a poviedku dočíta z povinnosti. OK, Lovecraft tiež nemal psychologické postavy a napriek tomu to fungovalo, ale možno sa zhodneme na tom, že nikto z nás nie je nový Lovecraft.

Napr. v pôvodnej verzii Padla hmla (zatiaľ nepublikovaná) som mal policajta s traumou zo smrti vlastného dieťaťa. Ale aký to malo zmysel pre dej? Žiadny. Tak som to vymazal.

Alebo: aký by malo zmysel riešiť psychologické pozadie páriku z Bagroviska? Ide o párik uväznený v jazere ovládanom ľudožravým krokodílom. Aká psychológia? Tam proste nepatrila.

Naopak, v Poslednej cigarete (tiež dodnes neuverejnená) vcelku obšírne riešim hrdinov súkromný život a pritom v príbehu ide o jeho stret so sériovým vrahom. Ale práve o to išlo, o psychologický kontrast, takže to tam patrilo. Rovnako veľká psychológia patrila do Mŕtvych klaunov, ktorí nepijú (správne, tiež dodnes nepublikovaná). Tam bol alkoholizmus minimálne taký dôležitý, ako ústredné zlo. Takže vidíte, závisí to prípad od prípadu. Samozrejme, kde to zmysel má, tam to dajte. Veľakrát to ale zmysel nemá.

Tretiu – Originálne zlo

V dnešnej dobe už všetko bolo. Alebo aspoň skoro. Samozrejme, dá sa dobre pracovať aj s klišé. Sériový vrah, ľudožravý krokodíl, upíri, vlkolak. Ja som mnohé z toho použil. Neviem, či dobre alebo zle. Opäť – to musia posúdiť iní. Ale urobil som všetko pre to, aby som sa na klišé pozrel z iného uhla. Aby krokodíl nebol tak úplne „podľa očakávaní“, detto čo sa týka upírov a kanibalov.

Hovorím ale hlavne o tom, že najlepšie je prísť s niečím novým, výnimočným. S niečím, čo tu ešte nebolo. Pravdaže, vraciame sa k už odznenému: už tu bolo (skoro) všetko. Ale máte k dispozícii napríklad zlo, ktoré tu už bolo, no tak nečasto, že o ňom mnohí budú vo vašej poviedke počuť prvý raz. Mám v zásobe zopár takých vecí a pochopiteľne ich nebudem prezrádzať. Ale v minulosti som použil ľudožravé prasa alebo prízrak koňa (čo si myslím nie sú príliš typické veci).

S týmto bodom súvisí správne dávkovanie nebezpečenstva. Bolo by dobré, aby ste ho nemali na každej strane. Ja som isté zlo v Padla hmla až na konci. Spomeňte si na najlepšie filmové horory. Žralok z Čeľustí bol poriadne vidieť v podstate až na konci, Sadako/Samara v Kruhu/Ringu plus mínus detto, slávnym Candymanom tvorcovia tiež šetrili a o tom, ako bol (ne)vidieť Votrelec, sa dnes vedú historické dišputy. Filmári to často robili kvôli nedostatočnému rozpočtu, ale to vás nemusí zaujímať, pre vás je dôležitý výsledok.

Štvrtú – Citlivú prácu s krvou

K hororom krv a násilie patria. Niekedy menej, niekedy viac. Mám rád hispánske horory po roku 2000 (Sirotinec, Faunov labyrint, Los Ojos de Julia, Princ bez kráľovstva, Kým spíš, El Habitante incierto, Frágiles): sústredia sa na postavy a budovanie napínavej atmosféry... a potom zrazu rozbitá lebka alebo ulomený necht, fuj.

Nonstop krvavým jazdám sa nevyhýbam, ale ktovieako ma nebavia, česť výnimkám. No ak krvavý moment použijete v správny čas a na správnom mieste, čitateľovi môžete navodiť značne nepríjemné pocity, o čo v hororoch ide. Vymyslieť v dnešnej dobe niečo krvavé, čo by čitateľom otriaslo, je však poriadne ťažké. Dnes už nikým neotrasú „črevá vyrezané z tela“, ani „na kašu rozmliaždená lebka“. Napr. v Obesencovi (uchádzal sa o umiestnenie v Cene Fantázie 2014) som priamo v deji nemal v podstate ani kvapku krvi.

P.S. – Samozrejme, ako väčšina „dobrých rád“ (nielen ohľadom písania), aj táto je dobrá na jednu vec: aby ste si ju strčili za klobúk. To, že sa budete týmto „návodom“ riadiť neznamená absolútne nič. Neurobí to z vás dobrého spisovateľa a dokonca je možné, že ani nenapíšete dobrú hororovú poviedku.

...........................................................................................................

Recenzie.org – Môj filmový web.

Môj spisovateľský profil na Facebooku.